Prejsť na článok

Prejsť na obsah

A4

Božie meno v Hebrejských písmach

Božie meno napísané starohebrejským písmom používaným pred babylonským zajatím

Božie meno napísané hebrejským písmom používaným po návrate z babylonského zajatia

V Hebrejských písmach sa Božie meno vyskytuje takmer 7 000-krát. V hebrejčine sa zapisovalo štyrmi spoluhláskami יהוה (JHVH). V tomto preklade sa tieto štyri písmená, nazývané tetragram, uvádzajú v tvare „Jehova“. Toto meno sa v Biblii nachádza oveľa častejšie než ktorékoľvek iné meno. Je pravda, že pisatelia Biblie, vedení Božím duchom, označovali Boha rôznymi titulmi a opisnými výrazmi, napríklad „Všemohúci“, „Najvyšší“ či „Pán“. No keď chceli použiť jeho osobné meno, napísali tetragram.

Bol to sám Boh Jehova, kto podnecoval pisateľov Biblie, aby používali jeho meno. Napríklad proroka Joela podnietil napísať: „Každý, kto vzýva Jehovovo meno, bude zachránený.“ (Joel 2:32) A istého žalmistu viedol svojím duchom, aby napísal: „Nech ľudia vedia, že tvoje meno je Jehova a že len ty si Najvyšší nad celou zemou.“ (Žalm 83:18) Len v samotnej Knihe žalmov, obsahujúcej piesne a básne, ktoré mal Boží ľud spievať a recitovať, sa Božie meno objavuje asi 700-krát. Ako je teda možné, že v mnohých prekladoch Biblie Božie meno chýba? Prečo sa v tomto preklade používa tvar „Jehova“? A aký je význam Božieho mena?

Úryvok z Knihy žalmov vo zvitku od Mŕtveho mora datovaného do prvej polovice prvého storočia n. l. Text je písaný hebrejským písmom používaným po návrate Židov z babylonského zajatia, ale tetragram sa v texte vyníma, lebo je písaný starohebrejským písmom.

Prečo v mnohých prekladoch Biblie chýba Božie meno? Dôvody sú rôzne. Niektorí majú pocit, že na označenie jediného Všemohúceho Boha nepotrebujeme konkrétne meno. Ďalší sa dali ovplyvniť židovskou tradíciou, že Božie meno sa nesmie používať, napríklad preto, aby sa neznesvätilo. Iní hovoria, že nikto presne nevie, ako sa Božie meno vyslovovalo, a tak je lepšie používať tituly „Pán“, „Boh“ či „Hospodin“. Obstoja tieto argumenty? Pozrime sa.

  • Tí, ktorí tvrdia, že na označenie jediného Všemohúceho Boha nepotrebujeme konkrétne meno, ignorujú jeden dôležitý fakt: staré odpisy Božieho Slova vrátane odpisov z čias pred Kristom obsahujú Božie osobné meno. Ako už bolo spomenuté, Boh sa postaral o to, aby bolo jeho meno uvedené v jeho Slove asi 7 000-krát. Z toho vidieť, že chce, aby sme toto meno poznali a používali.

  • Prekladatelia, ktorí odstránili Božie meno z úcty k židovskej tradícii, prehliadajú dôležitú skutočnosť: ani židovskí odpisovači, ktorí nechceli vyslovovať toto meno, ho neodstránili zo svojich odpisov. V starovekých zvitkoch, ktoré sa našli v Kumráne neďaleko Mŕtveho mora, sa Božie meno nachádza na mnohých miestach. Vo viacerých prekladoch Biblie sa vo vysvetlivkách píše, že v origináli sa nachádza Božie meno, no prekladá sa slovami Pán alebo Hospodin. Otázka teda znie: Prečo prekladatelia odstránili Božie meno z Biblie a nahradili ho titulom, keď sami uznávajú, že v pôvodnom texte sa nachádza tisíce ráz? Kto im dal právomoc urobiť takú zmenu? Odpoveď poznajú len oni.

  • Tí, ktorí tvrdia, že Božie meno by sa nemalo používať, lebo nikto presne nevie, ako sa vyslovovalo, pri iných menách tento problém nemajú. Napríklad používajú meno Ježiš, hoci kresťania v prvom storočí vyslovovali toto meno inak. Hebrejsky hovoriaci kresťania ho pravdepodobne vyslovovali Ješua. A titul „Kristus“ vyslovovali Mašiach, čiže „Mesiáš“. Kresťania hovoriaci po grécky nazývali Ježiša Iésous Christos a tí, čo hovorili po latinsky, Jesus Christus. Pôvodnú hebrejskú výslovnosť Ježišovho mena sa nesnažili zachovať ani pisatelia Biblie, ktorí boli vedení Božím duchom. V gréckom texte používali tvar bežný v gréčtine. Podobne aj Jehovovi svedkovia považujú za opodstatnené používať tvar „Jehova“, i keby presne neodrážal výslovnosť Božieho mena v starohebrejčine.

Prečo sa v Preklade nového sveta používa tvar „Jehova“? V slovenčine sa štyri písmená tetragramu (יהוה) prepisujú spoluhláskami JHVH. V starohebrejčine sa nepísali samohlásky, a preto sa neobjavujú ani v tetragrame. Vtedajší čitatelia vedeli dosadiť správne samohlásky bez problémov, lebo čítané slová bežne používali.

Asi tisíc rokov po dokončení písania Hebrejských písiem vyvinuli židovskí učenci systém vokalizačných znamienok, čiže čiarok a bodiek, ktorými sa značilo, aké samohlásky sa pri čítaní majú dosadiť. V tom období si však už mnohí Židia osvojili poverčivú predstavu, že Božie meno sa nemá nahlas vyslovovať, a preto ho nečítali, ale nahrádzali titulmi. Je pravdepodobné, že keď odpisovači písali tetragram, vzali samohlásky z titulov a dosadili ich do tetragramu. Preto nám odpisy obsahujúce vokalizačné znamienka nepomáhajú zistiť, ako sa Božie meno pôvodne vyslovovalo. Niektorí si myslia, že sa vyslovovalo „Jahve“, ďalší uvádzajú iné tvary. Vo zvitku od Mŕtveho mora, ktorý obsahuje časť gréckeho prekladu 3. Mojžišovej, sa Božie meno píše Iaó. Podľa gréckych spisov zo začiatku nášho letopočtu sa Božie meno písalo aj Iaé, IabeIaoue. A tak nie je žiaden dôvod presadzovať jeden konkrétny tvar a kategoricky odmietať všetky ostatné. Jednoducho nevieme, ako Boží služobníci vyslovovali toto meno v starohebrejčine. (1. Mojžišova 13:4; 2. Mojžišova 3:15) Vieme však, že Boh pri komunikácii s Izraelitmi svoje meno opakovane používal, oni ho týmto menom oslovovali a v reči ho bežne používali. (2. Mojžišova 6:2; 1. Kráľov 8:23; Žalm 99:9)

Prečo sa teda v tomto preklade uvádza tvar „Jehova“? Lebo tento tvar Božieho mena má v mnohých jazykoch dlhú históriu.

Božie meno v 1. Mojžišovej 15:2 v preklade Pentateuchu od Williama Tyndala z roku 1530

V anglickej Biblii sa Božie osobné meno objavilo prvýkrát v preklade Pentateuchu od Williama Tyndala z roku 1530. Použil tvar „Iehouah“. V 16. storočí, keď bola Biblia prekladaná do iných európskych jazykov, použili podobné tvary mnohí prekladatelia Biblie. Patrili k nim napríklad Sebastian Münster (latinčina, 1534), Pierre-Robert Olivétan (francúzština, 1535), Antonio Brucioli (taliančina, 1540), Casiodoro de Reina (španielčina, 1569) či Gáspár Károli (maďarčina, 1590). Podobný tvar sa nachádza aj v Bibel: Alt und Neu Testament (nemčina, 1537) a v Biblii brzeskej (poľština, 1563).

Tvar „Jehova“ a jeho obmeny sú aj v niektorých starých českých a slovenských Bibliách. Nájdeme ich vo vysvetlivkách alebo v dodatkoch napríklad v Kralickej Biblii (1579 – 1593, Kralice), Svätováclavskej Biblii (1715, Praha), Cisárskej Biblii (1780, Praha) či v Prešporskej Biblii (1808, Prešporok). Božie meno v tvare „Jehova“ je uvedené aj v okrajovej poznámke k 2. Mojžišovej 3:14 v Kamaldulskej Biblii (1756 – 1759), ktorá je označovaná za prvý úplný preklad do slovenčiny. A v prvom tlačenom preklade Biblie do slovenčiny (1829, 1832, Ostrihom), ktorý zhotovil kanonik Juraj Palkovič, nachádzame Božie meno pri vysvetleniach niektorých biblických názvov, a to v tvare „Jehowa“ alebo „Gehova“. Tvary „Jehova“ a „Jehovah“ sú v slovenčine známe aj z diel Andreja Sládkoviča, Pavla Országha-Hviezdoslava a Ivana Kraska. V súvislosti s otázkou, či používať formu Jahve alebo Jehova, Alexander F. Kirkpatrick, ktorý bol profesorom hebrejčiny, napísal: „Tým najdôležitejším nie je presná výslovnosť, ale uznanie skutočnosti, že ide o vlastné meno, nie iba o všeobecný titul, akým je ‚Pán‘.“

Tetragram JHVH: „spôsobuje bytie; pôsobí, že sa stane“

Sloveso HVH: „byť; stať sa“

Aký je význam mena Jehova? V hebrejčine je meno Jehova utvorené zo slovesa הוה (HVH) s významom „byť; stať sa“ a viacerí učenci sú presvedčení, že ide o kauzatívny tvar tohto slovesa. a Preto výbor Prekladu nového sveta tomu rozumie tak, že Božie meno znamená „spôsobuje bytie; pôsobí, že sa stane“. Samozrejme, nechceme v tom byť dogmatickí, keďže učenci sa v názoroch na túto vec rozchádzajú. No táto definícia dobre vystihuje Jehovu ako toho, kto všetko stvoril a plní svoj zámer. Jehova nielenže spôsobil, že začal existovať hmotný vesmír a inteligentné bytosti, ale za každých okolností pôsobí, že sa uskutočňuje jeho vôľa a zámer.

Jehova priblížil význam svojho mena slovami zaznamenanými v 2. Mojžišovej 3:14, kde použil sloveso s príbuzným významom. Povedal: „Stanem sa tým, čím sa rozhodnem stať,“ alebo „Budem tým, čím budem“. Tieto slová nám odhaľujú určitú stránku Božej osobnosti, lebo vyjadrujú myšlienku, že Jehova sa za každých okolností stane čímkoľvek, čo je potrebné na to, aby splnil svoj zámer. No význam Božieho mena je ešte širší. Jehovovo meno nezahŕňa len myšlienku, že on sám sa stane, čímkoľvek je potrebné. Jehova totiž môže spôsobiť, že i jeho stvorenie sa stane čímkoľvek, čo je potrebné na dovŕšenie jeho zámeru.

a Kauzatívny tvar slovesa vyjadruje myšlienku, že niekto alebo niečo pôsobí, aby sa dialo to, čo vyjadruje dané sloveso.