SÚ VAŠE deti z pozerania správ vyľakané? V jednom prieskume sa takmer 40 percent rodičov vyjadrilo, že ich deti boli znepokojené z toho, čo videli v správach, a potom sa báli, že sa niečo podobné stane im alebo ich blízkym. Prečo?

Jeden dôvod je ten, že deti často vnímajú správy inak ako dospelí. Napríklad malé deti si môžu myslieť, že keď sa správa o nejakej tragédii opakovane vysiela, tragédia sa opakovane odohráva.

Ďalší dôvod je, že každodenné správy o znepokojujúcich udalostiach môžu skresliť pohľad dieťaťa na svet. Je pravda, že žijeme v ‚kritických časoch, s ktorými sa dá ťažko vyrovnať‘. (2. Timotejovi 3:1) No keď deti takéto správy vidia opakovane, ich obavy môžu prerásť do ochromujúceho strachu. „Deti, ktoré často pozerajú televízne správy, majú sklon myslieť si, že zločinnosti je oveľa viac, a svet môžu vnímať ako nebezpečnejšie miesto, než v skutočnosti je,“ uvádza Rodinná nadácia Henryho J. Kaisera.

 Čo môžete robiť, ak znepokojujúce správy trápia aj vaše deti? Tu je niekoľko návrhov:

Podľa toho, v akom veku sú vaše deti a do akej miery sú vyspelé a citlivé, zvážte, či im neobmedzíte pozeranie správ. Samozrejme, žijeme v informačnom veku, takže deti sa o tom, čo sa deje, dozvedia. Dokonca aj malé deti môžu vidieť či počuť viac, ako si myslíte. Preto si na deťoch všímajte čokoľvek, čo by mohlo naznačovať, že majú strach alebo pociťujú úzkosť.

Ako vaše deti rastú, zvážte, či by ste nemohli pozerať správy spolu. Túto príležitosť môžete využiť na to, aby ste ich učili. Snažte sa vyzdvihnúť z reportáže čokoľvek pozitívne — napríklad snahy pomôcť obetiam nejakej katastrofy.

Keď sa v televízii objaví správa o nejakom nešťastí, pýtajte sa detí, ako to na ne pôsobí. „S manželkou si nachádzame čas, aby sme nášmu synovi Nathanielovi vysvetlili, čo videl v správach, ako aj to, čo sme urobili, aby sa taká tragédia nestala aj u nás,“ hovorí Michael. „Raz videl Nathaniel v reportáži zábery, ako pri požiari zhorel nejaký dom do tla, a bál sa, že sa to stane aj u nás. Upokojili sme ho tak, že sme mu ukázali všetky detektory dymu v našom dome. Vie, kde sú a prečo tam sú. To mu pomohlo, aby sa cítil bezpečne.“

Výskumníci zistili, že ľudia majú sklon odhadovať pravdepodobnosť nejakej udalosti  podľa toho, ako ľahko im príklady takej udalosti prídu na myseľ. Napríklad ak ste nedávno počuli, že niekomu uniesli dieťa, pravdepodobne sa budete domnievať, že vášmu dieťaťu hrozí podobné nebezpečenstvo, hoci to nemusí byť pravda. Samozrejme, je dobré uvedomovať si potenciálne nebezpečenstvá. No odborníci hovoria, že správy v médiách v nás môžu vyvolať strach z udalostí, ktoré sa pravdepodobne nikdy nestanú. (Príslovia 22:3, 13)

Ak si rodičia nedokážu udržať vyrovnaný pohľad na správy, môže to v nich vyvolať extrémny strach. A aj v ich deťoch. Napríklad v roku 2005 sa stratil v horách v americkom štáte Utah 11-ročný chlapec. Štyri dni sa skrýval pred záchranármi, lebo mal panický strach z toho, že ho niekto unesie. Keď ho napokon našli, bol slabý a dehydrovaný. Hoci pravdepodobnosť únosu bola 1 ku 350 000, chlapca doviedol strach až k tomu, že radšej riskoval, že zomrie od hladu, než by prijal pomoc.

„Deti vo veku tri až sedem rokov sú viac vystrašené zo správ o prírodných katastrofách a nešťastiach, kým staršie deti od osem do dvanásť rokov majú väčší strach zo správ o zločinnosti a násilí.“ (Rodinná nadácia Henryho J. Kaisera)

Aké je poučenie? Usilujte sa, aby ste sa vy i vaše deti pozerali na správy realisticky. Pravda je taká, že mnohé katastrofy sú vďačnou témou pre médiá iba preto, lebo sú pomerne zriedkavé, nie preto, že sú bežné.

Zločinnosť, násilie a prírodné katastrofy sú tragickou realitou dnešných dní. No ako sme videli, keď sa snažíte svoje deti chrániť, učiť, upokojovať a poskytovať im realistický pohľad, so znepokojivými správami sa ľahšie vyrovnajú.