DEŇ sa pomaly chýli ku koncu a krajinu zalievajú zlatisté lúče zapadajúceho slnka. Sára dvíha zrak od práce a pozerá k obzoru. Pod múdrym dohľadom tejto pracovitej ženy robia aj sluhovia svoju prácu s radosťou, hoci jej majú veľa. Sára si trie ruky, aby sa zbavila bolesti. Práve prišila záplatu na stan, ktorý je teraz ich domovom. Pri pohľade na hrubú látku z kozej srsti, ktorá rokmi na slnku a daždi vybledla, si uvedomí, ako dlho už žijú kočovníckym životom. S očakávaním sa zahľadí tým smerom, ktorým ráno jej manžel Abrahám * odchádzal. Keď zazrie jeho siluetu na neďalekom kopci, jej krásnu tvár rozžiari úsmev.

Odvtedy, čo Abrahám prešiel so svojou veľkou domácnosťou cez rieku Eufrat a voviedol ju do Kanaanu, ubehlo celé desaťročie. Sára svojho manžela na tejto ceste do neznáma ochotne podporuje. Vie, že Abrahám má zohrať významnú úlohu v Božom zámere. Má sa stať otcom potomka, ktorý sa bude tešiť výnimočnej priazni Boha Jehovu. A z tohto potomka sa má stať celý národ. Ale akú úlohu v tom bude mať Sára? Celý život nemohla mať deti a teraz má už 75 rokov. Možno si kladie otázku, ako sa Jehovov sľub splní, keď je neplodná. Je pochopiteľné, ak si robí starosti a možno je aj trochu netrpezlivá.

Aj my možno niekedy premýšľame, ako sa splnia Božie sľuby. A určite nie je ľahké byť trpezlivý, ak ide o niečo, na čo sa veľmi tešíme. Čo sa môžeme naučiť z príkladu viery tejto pozoruhodnej ženy?

Abrahámova rodina sa nedávno vrátila z Egypta. (1. Mojžišova 13:1–4) Utáborila sa na vrchoch východne od mestečka Bétel alebo Luz, ako ho nazývajú Kanaančania. Sára má odtiaľ výhľad na veľkú časť Zasľúbenej krajiny — na roztrúsené kanaanske dediny a cesty vedúce do ďalekých, neznámych krajín. No nič z toho jej nepripomína miesto, kde vyrastala. Jej rodné mesto Ur v Mezopotámii je vzdialené 1 900 kilometrov. Sára sa pri odchode z neho musela rozlúčiť s mnohými svojimi príbuznými. Vzdala sa tiež výhod prekvitajúceho mesta s trhmi a bazármi, ako aj pohodlia v murovanom dome, kde možno mali aj tečúcu vodu. No ak si predstavujeme Sáru, ako smutne hľadí na východ a túži po pohodlí domova, kde prežila detstvo, potom túto zbožnú ženu vôbec nepoznáme!

Asi o 2 000 rokov neskôr apoštol Pavol pod Božou inšpiráciou o Abrahámovi a Sáre napísal: „Keby boli naozaj stále spomínali na miesto, z ktorého vyšli, boli by mali príležitosť vrátiť sa.“ ​(Hebrejom 11:8, 11, 15) Ani Sára, ani Abrahám však nespomínali túžobne na minulosť. Keby sa tým stále zaoberali, možno by sa rozhodli vrátiť  domov. No prišli by o mimoriadnu výsadu, ktorú im Boh Jehova predložil, a časom by sa na nich zabudlo. Oni sa však rozhodli inak a ich vynikajúci príklad viery dodnes hlboko pôsobí na srdcia miliónov ľudí.

Sára sa nevracala do minulosti, ale pozerala sa dopredu. Podporovala svojho manžela vo všetkom, čo robil — či už bolo potrebné baliť stany, presúvať sa so stádami, alebo postaviť tábor. Ochotne znášala ťažkosti a prispôsobovala sa zmenám. Časom Jehova znova potvrdil svoj sľub Abrahámovi — ale ani teraz sa v ňom nezmienil o Sáre. (1. Mojžišova 13:14–17; 15:5–7)

Nakoniec sa Sára rozhodla povedať Abrahámovi, o čom už dlhšie premýšľa. Na tvári sa jej zračia zmiešané pocity, keď mu hovorí: „Pozri, prosím, Jehova ma uzavrel, aby som nerodila deti. Prosím, maj pomer s mojou slúžkou. Azda dostanem deti z nej.“ Skúste si predstaviť, ako sa asi Sára cítila, keď žiadala od manžela niečo také! Dnes sa nám takáto prosba môže zdať veľmi zvláštna. No v tom čase nebolo nezvyčajné, ak si muž vzal ešte aj druhú manželku, čiže konkubínu, aby získal dediča. * Sára si možno myslela, že takto sa splní Boží zámer, aby sa Abrahám stal otcom potomka, z ktorého vzíde národ. V každom prípade bola ochotná priniesť aj takúto veľkú obeť. Ako zareagoval Abrahám? V Biblii čítame, že „poslúchol hlas“ Sáry. (1. Mojžišova 16:1–3)

Naznačuje biblická správa, že k tomu Sáru podnietil Jehova? Vôbec nie. Naopak, vidno z toho, že sa na túto situáciu pozerala iba z ľudského pohľadu. Myslela si, že za jej trápenie je zodpovedný Boh, a nevedela si predstaviť, že by to mohol vyriešiť inak. Sáre však jej vlastné riešenie prinieslo len bolesť a trápenie. V každom prípade tento jej návrh svedčí o obdivuhodnej nesebeckosti. Vo svete, v ktorom ľudia tak často kladú svoje osobné záujmy pred všetko ostatné, je Sárin nesebecký postoj naozaj výnimočný! Aj my môžeme prejaviť podobnú vieru ako Sára, ak sa budeme snažiť uprednostňovať Božie zámery pred svojimi.

Sárina slúžka Hagar onedlho oťarchavela. Možno si myslela, že je teraz dôležitejšia než Sára, a začala svojou paňou pohŕdať. To bolo pre neplodnú Sáru naozaj trpké sklamanie! S Abrahámovým súhlasom a s Božím schválením potom Hagar potrestala. O tom, ako to urobila, sa  v Biblii nepíše. Hagar sa narodil syn a dali mu meno Izmael. (1. Mojžišova 16:4–9, 16) Roky plynuli. Sára má teraz 89 rokov a jej manžel 99 a opäť dostávajú posolstvo od Jehovu. A je to naozaj úžasná správa!

Jehova svojmu priateľovi Abrahámovi opakuje sľub, že ho požehná mnohými potomkami. Dáva mu tiež nové meno. Až do tejto chvíle bol známy ako Abram. No teraz mu Jehova mení meno na Abrahám, čo znamená „otec množstva“. A prvýkrát vysvetľuje, akú úlohu bude mať v jeho zámere Sára. Mení jej meno zo Sáraj, čo zrejme znamená „hašterivá“, na meno, pod ktorým ju poznáme dodnes — Sára. Toto meno znamená „kňažná“. Jehova vysvetlil, prečo jej vybral takéto meno. Povedal Abrahámovi: „Požehnám ju a aj z nej ti dám syna; a požehnám ju a stane sa národmi; vyjdú z nej králi národov.“ ​(1. Mojžišova 17:5, 15, 16)

Jehovov sľub o potomkovi, ktorý prinesie požehnanie všetkým národom, sa má teda splniť prostredníctvom Sárinho syna! Meno Izák, ktoré Boh vybral pre tohto chlapca, znamená „smiech“. Keď Abrahám prvýkrát počul, že Jehova požehná Sáru tak, že bude mať vlastné dieťa, „padol na tvár a rozosmial sa“. (1. Mojžišova 17:17) Bolo to preňho obrovské prekvapenie a zároveň mal z toho veľkú radosť. (Rimanom 4:19, 20)

Krátko nato prichádzajú k Abrahámovmu stanu traja cudzinci. Slnko neľútostne páli, no Abrahám so Sárou sa napriek pokročilému veku ponáhľajú privítať neznámych hostí. Abrahám hovorí Sáre: „Poponáhľaj sa, vezmi tri sey jemnej múky, zamies cesto a urob okrúhle bochníky.“ Keď chcú pohostiť týchto cudzincov, musia urobiť veľa práce. Abrahám nenecháva všetko na manželku. Rýchlo zabíja mladého býka a pripravuje ďalšie jedlo i pitie. (1. Mojžišova 18:1–8) Ukázalo sa, že ich hostia boli v skutočnosti Jehovovi anjeli. Apoštol Pavol mal zrejme na mysli túto situáciu, keď napísal: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo ňou niektorí nevedomky pohostili anjelov.“ ​(Hebrejom 13:2) Môžeme aj my napodobniť krásny príklad pohostinnosti, ktorý nám dali Abrahám a Sára?

Jeden z anjelov teraz Abrahámovi opakuje Boží sľub, že Sára porodí syna. Sára je vo svojom stane a pozorne počúva. Predstava, že by vo svojom veku mala mať dieťa, sa jej zdá taká zvláštna, že sa nedokáže ubrániť, aby sa v duchu nezasmiala. Pomyslí si: „Keď som zodratá, a okrem toho je môj pán starý, budem mať ešte rozkoš?“ Anjel jej však hovorí: „Je pre Jehovu niečo príliš neobyčajné?“ Sára sa zľakla, a tak ako by to urobila asi väčšina z nás, začína sa obhajovať: „Nesmiala som sa!“ Ale anjel jej hovorí: „Nie, ale ty si sa smiala!“ ​(1. Mojžišova 18:9–15)

Smiala sa Sára preto, že jej chýbala viera? Vôbec nie. V Biblii čítame: „Vierou aj Sára dostala silu počať semeno, hoci už prekročila vekovú hranicu, lebo toho, ktorý dal sľub, považovala za verného.“ ​(Hebrejom 11:11) Sára dobre poznala Jehovu. Vedela, že dokáže splniť každý svoj sľub. Všetci sa potrebujeme učiť ešte viac dôverovať Bohu. Keď budeme stále lepšie poznať Jehovu, Boha Biblie, pochopíme, že Sára mala na takúto vieru podklad. Jehova je verný Boh a svoje sľuby vždy dodrží. Niekedy to môže urobiť spôsobom, ktorý nás veľmi prekvapí. A možno až tak, že sa podobne ako Sára v duchu zasmejeme.

Sára má 90 rokov a konečne sa dožíva chvíle, po ktorej celý život tak veľmi túžila. Svojmu milovanému manželovi, ktorý má teraz sto rokov, porodila syna. Abrahám mu dáva meno Izák, čo znamená „smiech“, presne tak ako mu Boh povedal. Sárinu unavenú tvár rozjasňuje úsmev, keď  hovorí: „Boh mi dal dôvod smiať sa, všetci, ktorí sa to dozvedia, budú sa smiať so mnou.“ ​(1. Mojžišova 21:6, Jeruzalemská Biblia) Nepochybne sa z tohto zázračného daru od Jehovu tešila po celý svoj život. No prinieslo to so sebou aj vážnu zodpovednosť.

Keď mal Izák päť rokov, bol odstavený a pri tejto príležitosti bola usporiadaná hostina. No Sáru niečo znepokojovalo. Ako hovorí Biblia, „všímala si“, že 19-ročný Izmael si z malého Izáka stále robí posmech. Nebolo to iba neškodné doberanie. Neskôr apoštol Pavol pod inšpiráciou opísal Izmaelovo správanie voči Izákovi ako prenasledovanie. Sára chápala, že jej synovi hrozí nebezpečenstvo. A uvedomovala si, že Izák nebol iba jej synom. Mal mať kľúčovú úlohu v Jehovovom zámere. Preto nabrala odvahu a otvorene sa o tom s Abrahámom porozprávala. Požiadala ho, aby Hagar s Izmaelom poslal preč. (1. Mojžišova 21:8–10; Galaťanom 4:22, 23, 29)

Ako Abrahám zareagoval? Čítame o tom: „Ale to sa Abrahámovi veľmi nepáčilo kvôli jeho synovi.“ Mal Izmaela veľmi rád a nevedel si predstaviť, že by sa s ním mal rozlúčiť. No Jehova videl situáciu inak, a preto zasiahol. Biblia hovorí: „Vtedy povedal Boh Abrahámovi: ‚Nech ti nie je nepríjemné nič, čo ti stále hovorí Sára o chlapcovi tvojej otrokyne. Počúvaj jej hlas, lebo prostredníctvom Izáka bude to, čo sa bude nazývať tvojím semenom.‘“ Jehova uistil Abraháma, že sa o Hagar a jej syna postará. A tak ho tento verný služobník poslúchol. (1. Mojžišova 21:11–14)

Sára bola vynikajúcou manželkou, bola pre Abraháma skutočným doplnkom. Nehovorila mu len to, čo chcel počuť. Keď videla problém, ktorý sa dotýkal celej rodiny a ich budúcnosti, úprimne a otvorene sa s ním porozprávala. Jej otvorenosť by sme si však nemali zamieňať s neúctou. Apoštol Peter, ktorý bol tiež ženatý, sa o nej zmienil ako o príkladnej manželke, ktorá prejavovala svojmu manželovi hlbokú úctu. (1. Korinťanom 9:5; 1. Petra 3:5, 6) Keby Sára vtedy mlčala, v skutočnosti by neprejavila Abrahámovi náležitú úctu. Jeho i celú ich rodinu by to totiž mohlo veľmi veľa stáť. Sára milovala svoju rodinu, a preto prehovorila, keď to bolo potrebné.

Mnohé manželky považujú Sáru za svoj vzor. Učia sa od nej, ako sa úprimne a úctivo rozprávať s manželom. Niektoré ženy by si možno občas želali, aby aj v ich prípade Jehova zasiahol. No vždy sa snažia napodobňovať Sárin pozoruhodný príklad viery, lásky a trpezlivosti.

Jehova dal tejto milovanej žene meno „kňažná“, no ona nevyžadovala, aby sa s ňou zaobchádzalo ako so ženou z kráľovského rodu. Neprekvapuje, že keď Sára vo veku 127 rokov zomrela, Abrahám za ňou „smútil a oplakával ju“. * (1. Mojžišova 23:1, 2, Jeruzalemská Biblia) Veľmi ťažko znášal stratu svojej milovanej „kňažnej“. Táto žena viery nepochybne chýba aj Bohu Jehovovi, ktorý ju v budúcnosti vzkriesi k životu na rajskej zemi. Sáru i všetkých, ktorí napodobňujú jej vieru, čaká nádherný život, ktorý sa nikdy neskončí! (Ján 5:28, 29)