PÍSAL SA rok 1926. Narodil som sa ako siedme z ôsmich detí do rodiny ťažko pracujúcich rodičov. Žili sme v Grécku v dedinke Karítsa.

Rok predtým sa moji rodičia zoznámili s Ioannisom Papparizosom, horlivým a zhovorčivým Bádateľom Biblie, ako sa v minulosti nazývali Jehovovi svedkovia. Rodičov zaujalo, ako Ioannis logicky argumentoval z Božieho Slova, a tak začali navštevovať zhromaždenia Bádateľov Biblie v našej dedine. Mama si vybudovala silnú vieru v Jehovu, a aj keď nevedela čítať ani písať, hovorila o ňom pri každej vhodnej príležitosti. Otec si, žiaľ, viac všímal chyby druhých a postupne prestal chodiť na zhromaždenia.

Ja i moji súrodenci sme si Bibliu vážili, no rozptyľovali nás veci, ktoré bežne lákajú mladých ľudí. Keď však v roku 1939 zachvátila Európu druhá svetová vojna, v našej dedine sa stalo niečo, čo nami otriaslo. Nášho suseda a bratranca Nikolaosa Psarrasa, ktorý sa dal nedávno pokrstiť, povolali do armády. Nikolaos mal vtedy 20 rokov a odvodovej komisii odvážne povedal: „Nemôžem bojovať, pretože som Kristovým vojakom.“ Odviedli ho pred vojenský súd a odsúdili ho na 10 rokov väzenia. Šokovalo nás to!

Začiatkom roku 1941 našťastie na grécke územie nakrátko vstúpila spojenecká armáda a Nikolaos bol prepustený. Vrátil sa do Karítsy, kde ho môj starší brat Ilias zasypal biblickými otázkami. Pozorne som ich rozhovory počúval. Ja, Ilias a naša najmladšia sestra Efmorfia sme potom začali študovať Bibliu a pravidelne navštevovať  zhromaždenia svedkov. O rok sme všetci traja oddali svoj život Jehovovi a dali sme sa pokrstiť. Neskôr to isté urobili aj naši ďalší štyria súrodenci.

V roku 1942 bolo v zbore Karítsa deväť mladých bratov a sestier vo veku 15 až 25 rokov. Všetci sme vedeli, že sú pred nami ťažké skúšky, a tak sme sa čo najviac stretávali, aby sme študovali Bibliu, spievali teokratické piesne a modlili sa. Vďaka tomu bola naša viera pevnejšia.

Ako sa druhá svetová vojna chýlila ku koncu, grécki komunisti sa vzbúrili proti vláde, čo vyvolalo krutú občiansku vojnu. Komunistickí partizáni prechádzali dedinami a nútili obyvateľov, aby sa k nim pridali. Keď vtrhli do našej dediny, odviedli so sebou aj troch mladých svedkov — Antoniosa Tsoukarisa, Iliasa a mňa. Vysvetľovali sme im, že sa nezapájame do politiky, pretože sme kresťania, ale aj tak nás prinútili ísť na vrch Olymp, ktorý bol od našej dediny vzdialený asi na 12 hodín chôdze.

Krátko nato nám jeden komunistický dôstojník nariadil, aby sme sa pripojili k ofenzívnej partizánskej jednotke. Keď sme mu vysvetlili, že praví kresťania nebojujú, rozzúril sa a odviedol nás ku generálovi. Keď sme to isté zopakovali jemu, prikázal: „Tak si vezmite mula a budete odnášať ranených z bojiska do nemocnice.“

„Ale čo ak nás zajmú vládni vojaci?“ odpovedali sme. „Nebudú si myslieť, že sme partizáni?“ „Tak budete do predných línií nosiť chlieb,“ odvetil generál. „Ale čo ak nás s tým mulom uvidí dôstojník a prikáže nám, aby sme na ňom odniesli zbrane na front?“ namietali sme. Generál sa vážne zamyslel. Nakoniec zvolal: „O ovce sa určite starať môžete! Zostaňte tu hore a paste stáda.“

A tak zatiaľ čo okolo nás zúrila občianska vojna, my traja sme sa starali o ovce, pretože to nám svedomie dovoľovalo. O rok neskôr Iliasovi ako najstaršiemu synovi umožnili, aby sa vrátil domov a staral sa o mamu, ktorá ovdovela. Antonios ochorel a bol tiež prepustený. Ja som však zostal v zajatí.

Medzitým sa zo všetkých strán približovala vládna armáda. Jednotka, ktorá ma zajala, sa dala na útek cez hory smerom do susedného Albánska. Keď sme boli takmer pri hraniciach, obkľúčili nás vládni vojaci. Vzbúrenci spanikárili a utiekli. Ja som sa skryl za spadnutý strom a potom sa odohrala scéna, ktorú som opísal na začiatku.

Keď som gréckym vojakom povedal, že ma komunisti držali v zajatí, odviedli ma na výsluch do vojenského tábora blízko Véroi, čo bolo v staroveku mesto, ktoré sa v Biblii spomína pod názvom Beroa. Tam mi prikázali kopať zákopy. Keď som to odmietol, veliaci dôstojník ma poslal  do vyhnanstva na obávaný trestanecký ostrov Makrónisos.

Pustý, vyprahnutý a slnkom rozpálený. Taký je ostrov Makrónisos, ktorý leží pri polostrove Atika približne 50 kilometrov od Atén. Je dlhý asi len 13 kilometrov a v najširšom bode meria približne 2,5 kilometra. Napriek tomu tam v období rokov 1947 až 1958 bolo viac než 100 000 väzňov, ku ktorým patrili aktívni alebo domnelí komunisti, bývalí odbojári a mnohí verní Jehovovi svedkovia.

Keď som tam prišiel začiatkom roku 1949, väzni boli rozdelení do niekoľkých táborov. Dali ma do tábora s nižším stupňom stráženia, kde boli stovky ďalších mužov. V plátennom stane pre 10 nás spalo asi 40. Pili sme zapáchajúcu vodu a jedli väčšinou šošovicu a baklažány. Život nám strpčoval všadeprítomný prach a neutíchajúci vietor. Ale aspoň sme nemuseli vláčiť hore-dole ťažké kamene, čo bol spôsob, ktorým tam sadisticky mučili niektorých väzňov. Mnohých z nich to fyzicky aj psychicky zlomilo.

Raz som prechádzal po pláži a stretol som niekoľko svedkov z iných táborov. Mali sme obrovskú radosť, že sme spolu. Stretávali sme sa kedykoľvek to bolo možné, ale dávali sme si veľký pozor, aby nás neodhalili. Okrem toho sme tajne zvestovali iným väzňom. Niektorí z nich sa časom dali pokrstiť. Tieto činnosti a úprimné modlitby nám pomáhali duchovne prežiť.

Po 10 mesiacoch „naprávania“ moji väzenskí dozorcovia rozhodli, že je čas, aby som si obliekol vojenskú uniformu. Keď som to odmietol, predvolali ma pred veliteľa tábora. Podal som mu písomné vyhlásenie: „Chcem byť iba Kristovým vojakom.“ Najprv sa mi vyhrážal a potom ma odovzdal svojmu zástupcovi, arcibiskupovi gréckej pravoslávnej cirkvi, oblečenému v honosnom náboženskom rúchu. Keď som na základe Písma odvážne odpovedal na jeho otázky, nahnevane vykríkol: „Odveďte ho! Je to fanatik!“

Nasledujúce ráno mi vojaci opäť prikázali, aby som si obliekol vojenskú uniformu. Keď som znova odmietol, zbili ma päsťami a drevenou palicou. Potom ma vzali do ošetrovne, aby potvrdili, že nemám nič zlomené, a dovliekli ma naspäť do stanu. Tento rituál sa opakoval každý deň celé dva mesiace.

Vojakov veľmi nahnevalo, že sa im nepodarilo zlomiť moju vieru, a tak zvolili novú taktiku. Zviazali mi ruky za chrbát a povrazmi ma surovo bili po chodidlách. Cítil som krutú bolesť, no opakoval som si pritom Ježišove slová: „Šťastní ste, keď vás hania a prenasledujú... Plesajte a poskakujte radosťou, pretože je veľká vaša odmena v nebesiach, lebo práve tak prenasledovali prorokov pred vami.“ ​(Mat. 5:11, 12) Pripadalo mi to, akoby som trpel celú večnosť, až som nakoniec upadol do bezvedomia.

Prebudil som sa v studenej cele bez chleba, vody či prikrývky. Napriek tomu som bol pokojný a vyrovnaný. Bolo to presne podľa biblického sľubu — „Boží pokoj“ strážil moje srdce a moju myseľ. (Fil. 4:7) Na druhý deň mi jeden láskavý vojak priniesol chlieb, vodu a kabát. Potom mi druhý vojak dal svoj prídel jedla. Týmito i mnohými inými spôsobmi sa Jehova o mňa s láskou staral.

Úrady ma považovali za nenapraviteľného vzbúrenca a predvolali ma do Atén na vojenský súd. Tam ma odsúdili na tri roky väzenia na ostrove Gyaros, ktorý bol asi 50 kilometrov na východ od Makrónisosu.

Väznica na Gyarose bola obrovská pevnosť postavená z červených tehál, kde si odpykávalo trest vyše 5 000 politických väzňov. Boli medzi nimi aj siedmi Jehovovi svedkovia odsúdení za svoju neutralitu. Aj keď to bolo prísne zakázané, tajne sme sa stretávali, aby sme spolu študovali  Bibliu. Dokonca sme pravidelne dostávali pašovanú Strážnu vežu, ktorú sme si ručne prepisovali.

Keď sme jedného dňa tajne študovali, pristihli nás stráže a skonfiškovali nám literatúru. Predviedli nás pred zástupcu väzenského dozorcu. Čakali sme, že nám predĺžia tresty. Tento muž nám však povedal: „Vieme, kto ste, a rešpektujeme váš postoj. Vieme, že vám môžeme veriť. Vráťte sa do práce.“ Dokonca nám dal ľahšiu prácu. Naše srdcia prekypovali vďačnosťou. Svojím pevným postojom sme aj vo väzení mohli chváliť Jehovu.

Naša nezlomnosť priniesla aj ďalšie pekné výsledky. Jeden väzeň, ktorý bol profesorom matematiky, pozorne sledoval naše dobré správanie, a tak sa nás začal pýtať na to, čomu veríme. Začiatkom roku 1951, keď nás svedkov prepustili na slobodu, bol prepustený aj on. Neskôr sa dal pokrstiť ako Jehovov svedok a začal slúžiť celým časom.

Po prepustení som sa vrátil k rodine do Karítsy. Neskôr som spolu s mnohými ďalšími krajanmi emigroval do Melbournu v Austrálii. Tam som stretol Janette, milú sestru, s ktorou som sa časom oženil. Spoločne sme v pravde vychovali jedného syna a tri dcéry.

Dnes mám niečo po 90 a stále slúžim ako zborový starší. Pre zranenia z minulosti ma občas bolia chodidlá a celé telo, zvlášť keď sa vrátim zo služby. Napriek tomu som stále rozhodnutý byť „vojakom Krista Ježiša“. (2. Tim. 2:3)