Prejsť na článok

Prejsť na obsah

List z Grécka

Zvestovanie na najjužnejšom bode Európy

Zvestovanie na najjužnejšom bode Európy

AKO náš čln smeruje k malej náhornej plošine, vystupujúcej z hlbín Stredozemného mora, majestátne Biele hory ostrova Kréta sa pomaly zmenšujú na obzore. Všetci trinásti, ktorí sme na palube, sa tešíme na zvestovateľskú výpravu na ostrov Gaudos, drobučkú bodku na mape, ktorá označuje najjužnejšie miesto Európy.

Vyzerá to tak, že v tento horúci letný deň budeme mať bezproblémovú plavbu. Zrazu však nárazový vietor začína bičovať more a mení ho na zúriaci živel, ktorý sa hrá s naším člnom ako s korkovou zátkou. Začína mi byť nevoľno a spomínam si na biblickú správu o apoštolovi Pavlovi, ktorý v týchto vodách pred mnohými storočiami zažil silnú búrku. Vtedy bol ostrov Gaudos známy ako Kauda. (Skutky 27:13–17) Teraz len dúfam, že sa naň bezpečne dostaneme.

Mys Trypiti, najjužnejší bod Európy

Konečne vidíme na obzore náš cieľ — skalné výbežky zostupujúce do mora. Tento ostrov je pomerne plochý. Nadmorskú výšku má len okolo 300 metrov. Väčšinu územia tohto ostrova s rozlohou približne 26 štvorcových kilometrov pokrývajú husté porasty pínií a nízkych krovín. Na niektorých miestach rastú borievky až priamo na pobreží.

Boli časy, keď mal tento ostrov okolo 8 000 obyvateľov. Dnes tu trvalo žije menej než 40 ľudí. Zdá sa, akoby sa moderná civilizácia tomuto ostrovu vyhla. Hoci okolo neho často plávajú nákladné a cisternové lode, spojenie medzi Gaudosom a Krétou je nepravidelné, lebo trajekt, ktorý tam premáva, pre zlé počasie často mešká alebo vôbec nevypláva.

Prichádzame za ľuďmi na Gaudos s niečím obšťastňujúcim a povzbudzujúcim — s jasnou nádejou na lepšiu budúcnosť a s vyhliadkou na nekonečný život v dokonalom zdraví. Ako sa náš čln blíži k prístavu, nevieme sa dočkať, kedy už vystúpime na pevninu, aby sme obyvateľom ostrova odovzdali toto dobré posolstvo.

Keďže to s nami na mori štyri a pol hodiny hádzalo, naše poblednuté tváre prezrádzajú, že plavba na Gaudos vôbec nebola príjemná. Ale po krátkom zdriemnutí a šálke kávy sa cítime oveľa lepšie. Pripomíname si biblickú správu o ceste apoštola Pavla, vyslovujeme vrúcnu modlitbu a sme pripravení začať zvestovať.

Miestni ľudia sú priateľskí a pohostinní. Pozývajú nás do svojich príbytkov a ponúkajú nám občerstvenie. My ich zas povzbudzujeme dobrým posolstvom z Biblie, a keď je to potrebné, poskytujeme im aj praktickú pomoc. Pri rozhovore s istou miestnou ženou si jeden zvestovateľ z našej skupiny, ktorý je elektrikár, všimne, že v jej prevádzke je jeden spotrebič pokazený, a ponúka sa, že jej ho opraví. Na ženu to veľmi zapôsobí. Prijíma biblickú literatúru, ktorú jej ponúkame, a pochvalne sa vyjadruje o nás a našej službe. Iná pani nám ďakuje a hovorí: „Vaše dielo je od Boha, nie od ľudí. Vidno to z toho, že ste prišli zvestovať aj na tento odľahlý ostrov.“

Zdá sa, že biblickú literatúru, ktorú sme so sebou priniesli, si ľudia na tomto ostrove veľmi cenia. Jeden muž prijíma časopisy Strážna veža Prebuďte sa! a chce aj ďalšiu literatúru, aby si ju mohol čítať v zimných mesiacoch. Ďalší muž si pýta aj nejakú literatúru navyše pre svojich zákazníkov. Dáva nám na seba kontakt, aby sme mu mohli posielať časopisy každý mesiac. Jednu rodinu veľmi zaujalo, keď sme im ukázali, že v Biblii je zmienka o ich malom ostrove. S radosťou tiež prijímajú naše časopisy.

Záliv Sarakiniko s budovou, v ktorej bývali vyhnanci, a s pamätnou tabuľou na ich počesť

Aj keď sú takéto reakcie ľudí veľmi povzbudzujúce, v niektorých z nás vyvoláva návšteva Gaudosu smutné spomienky. Neďaleko zálivu Sarakiniko stojí budova, v ktorej v minulosti bývali politickí väzni. Koncom 30. rokov 20. storočia sem bol za svoju zvestovateľskú činnosť poslaný do vyhnanstva Jehovov svedok Emmanuel Lionoudakis. * Gaudos bol v tom čase opisovaný ako „pustý ostrov, na ktorom žijú len smrtiace škorpióny, miesto, kde mnohí... zomreli od hladu a na choroby, [miesto,] ktoré bolo výstižne nazvané ostrovom smrti“. Brat Lionoudakis lovil ryby, aby mal čo jesť, ale popritom horlivo zvestoval ostatným väzňom, keďže tu bol jediným Jehovovým svedkom. Jeho dcéra, zať a vnučka sú dojatí, keď vidia miesto, kde bol asi pred 70 rokmi držaný. Pre nás je jeho príklad povzbudením, aby sme zostali verní a činní v službe.

Pre ľudí, ktorí boli na Gaudose vo vyhnanstve, nebol tento ostrov ani zďaleka turistickým rajom. Pre nás je to však priateľské miesto. Za víkend sme stihli prejsť s dobrým posolstvom celý ostrov a jeho srdečným obyvateľom sme dali 46 časopisov a deväť brožúr. Už teraz sa veľmi tešíme na ďalšie stretnutie s našimi novými priateľmi!

Ani sme sa nenazdali a už je čas odísť. Ale počasie je opäť proti nám a náš odchod, naplánovaný na piatu hodinu poobede, sa odkladá. Naloďujeme sa až o polnoci a pripravujeme sa na ďalšiu náročnú plavbu. Napokon odchádzame o tretej ráno. Po piatich hodinách únavnej plavby na rozbúrenom mori konečne prichádzame na Krétu. Vystupujeme z člna a pomalými neistými krokmi kráčame po suchej zemi. Sme vyčerpaní, ale šťastní, že sme mohli Jehovovo meno oznámiť obyvateľom ostrova Gaudos. (Izaiáš 42:12) Všetci sa zhodujeme na tom, že vynaložené úsilie stálo za to. Na ťažkosti, ktoré sme prežili, čoskoro zabudneme, ale spomienky na túto výpravu určite zostanú nezmazateľne vpísané do nášho srdca.

^ 11. ods. Životný príbeh Emmanuela Lionoudakisa pozri v Strážnej veži z 1. septembra 1999 na stranách 25 – 29.