4. kapitola

Šíri sa veľké odpadnutie

„JEDEN Pán, jedna viera.“ ​(Ef. 4:5) Keď apoštol Pavol napísal pod inšpiráciou tieto slová (asi 60–61 n. l.), existovala len jedna kresťanská viera. Dnes však vidíme veľké množstvo denominácií, siekt a kultov, ktoré tvrdia, že sú kresťanské, hoci učia vzájomne si odporujúce náuky a pridržiavajú sa rôznych noriem správania. Aký je to rozdiel oproti jedinému, zjednotenému kresťanskému zboru, ktorý vznikol na Letnice roku 33 n. l.! Ako došlo k tomuto rozdeleniu? Po odpoveď sa musíme vrátiť do prvého storočia nášho letopočtu.

Od samého začiatku sa Protivník, Satan, pokúšal umlčať svedectvo kresťanských svedkov Jehovu tým, že ich vystavil prenasledovaniu od ľudí mimo zboru. (1. Petra 5:8) Najprv ich prenasledovali Židia a potom pohanská Rímska ríša. Raní kresťania úspešne odolávali každému odporu. (Porovnaj Zjavenie 1:9; 2:3, 19.) Ale Protivník sa nevzdával. Keď ich nemohol umlčať tlakom zvonku, prečo by sa nepokúsil skaziť ich zvnútra? Zatiaľ čo bol kresťanský zbor ešte len v začiatkoch, jeho existenciu už ohrozoval vnútorný nepriateľ — odpadnutie. *

Odpadnutie sa však nevkradlo do zboru bez výstrahy. Kristus sa ako Hlava zboru postaral o to, aby boli jeho nasledovníci vopred varovaní. — Kol. 1:18.

„Medzi vami budú falošní učitelia“

„Majte sa na pozore,“ upozorňoval Ježiš, „pred falošnými prorokmi, ktorí k vám prídu v ovčom rúchu.“ ​(Mat. 7:15) Ježiš vedel, že Satan sa bude snažiť rozdeliť a skaziť jeho nasledovníkov. A tak ich už od začiatku svojej služby varoval pred falošnými učiteľmi.

Odkiaľ mali prísť títo falošní učitelia? „Z vás samých,“ povedal apoštol Pavol, keď sa okolo roku 56 n. l. rozprával s dozorcami z Efezu. Áno, priamo v zbore „povstanú muži a budú hovoriť prevrátené  veci, aby odviedli za sebou učeníkov“. (Sk. 20:29, 30) Títo odpadlíci hľadajúci vlastné záujmy sa neuspokoja s robením vlastných učeníkov; budú sa snažiť ‚odviesť [Kristových] učeníkov‘.

Aj apoštol Peter (asi 64 n. l.) predpovedal vnútorný rozklad, a dokonca opísal, ako budú takí odpadlíci pôsobiť: „Medzi vami budú falošní učitelia. Práve tí budú nenápadne zavádzať zhubné sekty... Budú vás aj žiadostivo vykorisťovať podvodnými slovami.“ ​(2. Petra 2:1, 3) Hoci falošní učitelia povstanú zo zboru, budú podobne ako vyzvedači alebo zradcovia v nepriateľskom tábore tajne či nenápadne šíriť svoje názory pôsobiace rozkladným vplyvom.

Tieto Ježišove a apoštolské výstrahy neboli len prázdnymi slovami. Vnútorná opozícia mala malé začiatky, ale čoskoro sa v kresťanskom zbore jasne prejavila.

„Je už... v činnosti“

Necelých dvadsať rokov po Ježišovej smrti apoštol Pavol naznačil, že Satanovo úsilie spôsobiť rozdelenie a odvrátiť ľudí od pravej viery „je už... v činnosti“. (2. Tes. 2:7) Už okolo roku 49 n. l. sa v liste, ktorý vedúci zbor poslal zborom, písalo: „Počuli [sme], že vás niektorí z nás znepokojili rečami pokúšajúc sa podvrátiť vaše duše, hoci sme im nedali nijaké pokyny.“ ​(Sk. 15:24) Takže niektorí vnútri zboru verejne vyjadrovali svoj opačný názor — v tomto prípade išlo zjavne o spornú otázku, či sa kresťania z pohanov musia dať obrezať a či musia zachovávať mojžišovský Zákon. — Sk. 15:1, 5.

S postupujúcim časom sa v prvom storočí šírilo rozdeľujúce zmýšľanie ako sneť. (Porovnaj 2. Timotejovi 2:17.) Okolo roku 51 n. l. niektorí v Tesalonike nesprávne predpovedali, že „prítomnosť“ Pána Ježiša je priamo pred nimi. (2. Tes. 2:1, 2) Asi v roku 55 n. l. niektorí v Korinte odmietali jasné kresťanské učenie o vzkriesení mŕtvych. (1. Kor. 15:12) Okolo roku 65 n. l. ďalší hovorili, že vzkriesenie už nastalo, má symbolický význam a týka sa živých kresťanov. — 2. Tim. 2:16–18.

Nemáme žiaden inšpirovaný záznam o tom, čo sa dialo v kresťanskom zbore v priebehu ďalších tridsiatich rokov. No v čase, keď písal svoje listy apoštol Ján (asi 98 n. l.), sa „mnohí stali antikristami“ — tými, ktorí popierali, že „Ježiš je Kristus“ a že Ježiš je Boží Syn, ktorý prišiel „v tele“. — 1. Jána 2:18, 22; 4:2, 3.

Viac ako 60 rokov apoštoli ‚pôsobili ako prekážka‘ a snažili sa zadržať príliv odpadlíctva. (2. Tes. 2:7; porovnaj 2. Jána 9, 10.) Ale asi v roku 100 n. l., keď kresťanský zbor vstupoval do druhého storočia,  zomrel posledný žijúci apoštol, Ján. Odpadnutie, ktoré sa začalo pomaly vkrádať do zboru, bolo teraz pripravené šíriť sa bez obmedzenia s ničivými účinkami na organizačnú štruktúru a náuky.

Duchovenstvo a laici

„Všetci ste bratia,“ povedal Ježiš svojim učeníkom. „Jeden je váš Vodca, Kristus.“ ​(Mat. 23:8, 10) Teda v prvom storočí v kresťanských zboroch nebola trieda duchovenstva. Všetci raní kresťania mali ako Kristovi bratia pomazaní duchom vyhliadku, že budú nebeskými kňazmi spolu s Kristom. (1. Petra 1:3, 4; 2:5, 9) Pokiaľ ide o organizáciu, každý zbor bol pod dohľadom skupiny dozorcov čiže duchovne starších mužov. * Všetci starší mali rovnakú právomoc a nikto z nich nebol oprávnený ‚panovať nad stádom‘, ktoré bolo v ich starostlivosti. (Sk. 20:17; Fil. 1:1; 1. Petra 5:2, 3) Ako sa však odpadnutie šírilo, rýchlo nastávali zmeny.

Medzi prvé odchýlky patrilo oddelenie pojmov „dozorca“ ​(gr. episkopos) a „starší muž“ alebo „starší“ ​(gr. presbyteros), takže sa už nepoužívali na označenie toho istého zodpovedného postavenia. Iba asi desať rokov po smrti apoštola Jána napísal Ignatios, antiochijský „biskup“, kresťanom v Smyrne: „Hľaďte, aby ste všetci nasledovali biskupa [dozorcu], ako Ježiš Kristus nasleduje Otca, a presbyterstvo [radu starších mužov], akoby to boli apoštoli.“ Ignatios sa teda zastával toho, aby bol každý zbor pod dohľadom jedného biskupa * čiže dozorcu, na ktorého sa malo pozerať ako na odlišného od presbyterov čiže starších mužov a ktorý mal mať väčšiu právomoc ako oni.

Ako však došlo k tomuto oddeleniu? Augustus Neander vysvetľuje v knihe The History of the Christian Religion and Church, During the Three First Centuries (Dejiny kresťanského náboženstva a cirkvi, prvé tri storočia), čo sa stalo: „V druhom storočí... sa zrejme vytvoril stály úrad predsedajúceho presbyterov, ktorý dostal meno [episkopos], pretože mal zvláštny dozor nad všetkým, a tým bol odlíšený od ostatných presbyterov.“

Tak bol položený základ, aby sa postupne objavila trieda duchovenstva. Asi o storočie neskôr sa Cyprián, „biskup“ z Kartága v severnej Afrike, silne zastával autority biskupov — ako skupiny odlišnej od presbyterov (ktorí sa neskôr stali známymi ako kňazi), diakonov  a laikov. Ale nezastával sa nadradeného postavenia jedného biskupa nad ostatnými. *

Ako biskupi a presbyteri vystupovali po hierarchickom rebríčku, nechávali pod sebou ostatných veriacich v zbore. Výsledkom bolo oddelenie duchovenstva (tých, ktorí prevzali vedenie) od laikov (pasívnej časti veriacich). McClintockova a Strongova Cyclopedia hovorí: „Od čias Cypriána [zomrel okolo roku 258 n. l.], otca hierarchického systému, vystúpil do popredia rozdiel medzi duchovenstvom a laikmi a veľmi skoro bol všeobecne prijatý. Od tretieho storočia sa pojem clerus... takmer výlučne používal na duchovenstvo, aby sa odlíšilo od laikov. Vývojom rímskej hierarchie sa duchovenstvo nestalo len oddeleným rádom... ale bolo tiež uznávané ako jediné kňazstvo.“

A tak asi do 150 rokov od smrti posledného z apoštolov sa v zbore presadili dve významné organizačné zmeny: po prvé, oddelenie biskupa od presbyterov, pričom biskup zaujímal vrchné postavenie v hierarchickom rebríčku; po druhé, oddelenie duchovenstva od laikov. Namiesto toho, aby všetci veriaci splodení duchom tvorili „kráľovské kňazstvo“, teraz bolo duchovenstvo „uznávané ako jediné kňazstvo“. * — 1. Petra 2:9.

Také zmeny znamenali opustenie biblického spôsobu vedenia zborov  za čias apoštolov. Organizačné zmeny však neboli jediným následkom odpadnutia.

Prenikanie pohanských náuk

Kristovo čisté učenie je zaznamenané a je uchované vo Svätých Písmach. Ježiš napríklad jasne učil, že Jehova je „jediný pravý Boh“ a že ľudská duša je smrteľná. (Ján 17:3; Mat. 10:28) Keď však zomreli apoštoli a zoslabla organizačná štruktúra, toto jasné učenie bolo postupne skazené prenikaním pohanských náuk do kresťanstva. Ako sa niečo také mohlo stať?

Kľúčovým činiteľom bol nenápadný vplyv gréckej filozofie. The New Encyclopædia Britannica vysvetľuje: „Od polovice 2. storočia po Kr. začali kresťania, ktorí mali určité školenie v gréckej filozofii, pociťovať potrebu vyjadriť svoju vieru v jej terminológii jednak pre vlastné intelektuálne uspokojenie, jednak preto, aby obrátili vzdelaných pohanov.“ Keď sa filozoficky zamerané osoby stali kresťanmi, netrvalo dlho a grécka filozofia sa neoddeliteľne spojila s „kresťanstvom“.

V dôsledku tohto spojenia presiakli do poškvrneného kresťanstva pohanské náuky, ako je Trojica a nesmrteľnosť duše. Tieto náuky však siahajú omnoho hlbšie do minulosti než len ku gréckym filozofom. Gréci ich v skutočnosti prevzali zo starších kultúr, pretože doklady o takýchto náukách sa nachádzajú v starovekých egyptských a babylonských náboženstvách.

Ako pohanské náuky postupne prenikali do kresťanstva, boli aj iné biblické náuky prekrútené alebo opustené.

Nádej na Kráľovstvo slabne

Ježišovi učeníci si jasne uvedomovali, že musia stále očakávať Ježišovu sľúbenú „prítomnosť“ a príchod jeho Kráľovstva. Časom sa porozumelo, že toto Kráľovstvo bude vládnuť nad zemou tisíc rokov a premení ju na raj. (Mat. 24:3; 2. Tim. 4:18; Zjav. 20:4, 6) Kresťanskí pisatelia Biblie nabádali svedkov prvého storočia, aby boli duchovne bdelí a aby zostali oddelení od sveta. (Jak. 1:27; 4:4; 5:7, 8; 1. Petra 4:7) No keď apoštoli zomreli, kresťanské očakávanie Kristovej prítomnosti a príchodu jeho Kráľovstva slablo. Prečo?

Jedným činiteľom bola duchovná nákaza spôsobená gréckou náukou o nesmrteľnosti duše. Ako sa táto náuka medzi kresťanmi udomácňovala, od nádeje na Milénium sa postupne upúšťalo. Prečo? The New International Dictionary of New Testament Theology vysvetľuje: „Náuka o nesmrteľnosti duše nahradila NZ [novozákonnú] eschatológiu [učenie o „posledných veciach“], ktorá bola spojená s nádejou  na vzkriesenie mŕtvych a s novým stvorením (Zjav. 21, pozn.), takže po smrti je duša súdená a dostáva sa do raja, o ktorom sa teraz verí, že je na druhom svete.“ Inými slovami, odpadlícki kresťania verili, že duša pri smrti prežíva telo a požehnania Kristovej vlády Milénia sa teda musia vzťahovať na duchovnú ríšu. Tak preniesli Raj zo zeme do neba a verili, že zachránená duša ho dosahuje pri smrti. Nebolo už treba očakávať Kristovu prítomnosť a príchod jeho Kráľovstva, lebo dúfali, že po smrti sa všetci pripoja ku Kristovi v nebi. *

Ešte ďalší činiteľ spôsobil, že sa zdalo úplne zbytočné očakávať príchod Kristovho Kráľovstva. The New Encyclopædia Britannica hovorí: „[Zdanlivý] odklad parousie mal v ranej cirkvi za následok oslabnutie bezprostredného očakávania. V tomto procese ‚de-eschatologizácie‘ [oslabnutie učenia o „posledných veciach“] očakávané Božie Kráľovstvo stále viac nahrádzala inštitucionálna cirkev. Formovanie katolíckej cirkvi ako hierarchickej inštitúcie je priamo spojené s upúšťaním od bezprostredného očakávania.“ ​(Kurzíva od nás.) Teda nielenže sa požehnania Milénia preniesli zo zeme do neba, ale aj Kráľovstvo sa presunulo z neba na zem. Toto „premiestnenie“ zavŕšil Augustín z Hippa (354–430 n. l.). Vo svojom slávnom diele De civitate Dei uviedol: „Cirkev je už teraz Kristovým kráľovstvom i nebeským kráľovstvom.“

Medzitým, asi roku 313 n. l. za vlády rímskeho cisára Konštantína, bolo kresťanstvo, ktorého značná časť sa dovtedy už stala svojím myslením odpadlíckou, oficiálne uznané. Náboženskí vodcovia sa ochotne dávali k dispozícii do služieb štátu a štát spočiatku riadil aj náboženské záležitosti. (Onedlho malo náboženstvo riadiť štátne záležitosti.) Tak vzniklo takzvané kresťanstvo, * ktorého časť (katolícke náboženstvo) sa časom stala oficiálnym štátnym náboženstvom Rímskej ríše. Teraz bolo „kráľovstvo“ nielen vo svete, ale aj časťou sveta. Aké vzdialené to bolo od Kráľovstva, ktoré kázal Kristus! — Ján 18:36.

Reformácia — návrat k pravému uctievaniu?

Ako burina prekvitajúca medzi udusenou pšenicou, tak počas dlhých stáročí rímska cirkev so svojím pápežským vládcom ovládala svetské záležitosti. (Mat. 13:24–30, 37–43) Čím viac sa cirkev stávala časťou sveta, tým viac sa vzďaľovala od kresťanstva prvého storočia.  V priebehu stáročí volali „kacírske“ sekty po reformách vnútri cirkvi, ale cirkev naďalej zneužívala moc a hromadila bohatstvo. Potom v 16. storočí prepukla v celej svojej sile náboženská revolta, protestantská reformácia.

Reformátori ako Martin Luther (1483–1546), Ulrich Zwingli (1484–1531) a Ján Kalvín (1509–1564) napádali cirkev pre rôzne sporné otázky: Luther napadol predávanie odpustkov, Zwingli kňazský celibát a uctievanie Márie a Kalvín hovoril, že je nutné, aby sa cirkev vrátila k pôvodným zásadám kresťanstva. Čo sa dosiahlo týmto úsilím?

Je isté, že reformácia priniesla niektoré dobré veci; predovšetkým treba spomenúť preklady Biblie do jazykov obyčajného ľudu. Reformačný duch slobody viedol k objektívnejšiemu skúmaniu Biblie a k zlepšeniu porozumenia biblických jazykov. Reformácia však neznamenala návrat k pravému uctievaniu a učeniu. * Prečo nie?

Účinky odpadnutia prenikli hlboko, až do samých základov takzvaného kresťanstva. A tak hoci sa rozličné protestantské skupiny oslobodili od pápežskej moci Ríma, prevzali niektoré základné chyby rímskokatolíckej cirkvi, črty, ktoré boli výsledkom opustenia pravého kresťanstva. Hoci sa napríklad vedenie protestantských cirkví určitým spôsobom zmenilo, základné rozdelenie cirkvi na nadradenú  triedu duchovenstva a podriadených laikov sa zachovalo. Takisto pretrvali nebiblické náuky, ako je Trojica, nesmrteľnosť duše a večné muky po smrti. A podobne ako rímskokatolícka cirkev, aj protestantské cirkvi zostali časťou sveta, tesne späté s politickými systémami a s elitou vládnucich tried.

Čo sa však medzitým stalo s kresťanským očakávaním — s vyzeraním Ježišovej prítomnosti a príchodu jeho Kráľovstva? V storočiach po reformácii boli cirkvi — katolícka i protestantské — intenzívne zamerané na svetskú moc a mali sklon odsúvať vyhliadku na príchod Kristovho Kráľovstva.

Burcovanie k bdelosti

V 19. storočí však náboženské ovzdušie vyburcovalo kresťanskú bdelosť. Výsledkom biblického bádania niektorých duchovných a biblických učencov bolo prehodnocovanie takých náuk, ako je nesmrteľnosť duše, večné muky po smrti, predurčenie a Trojica. Okrem toho, niektorí bádatelia Biblie dôkladne skúmali biblické proroctvá, ktoré sa týkali posledných dní. V dôsledku toho začali rôzne skupiny ľudí vážne premýšľať o Pánovom sľúbenom návrate. — Mat. 24:3.

V Spojených štátoch predpovedal William Miller viditeľný návrat Krista na rok 1843 alebo 1844. Nemecký teológ J. A. Bengel stanovil tento dátum na rok 1836; nasledovníci Irvinga v Anglicku vzhliadali najprv k roku 1835, potom k rokom 1838, 1864 a 1866. V Rusku bola skupina mennonitov, ktorá zamerala svoje očakávania najprv na rok 1889 a potom na rok 1891.

Takéto úsilie o bdelosť poslúžilo na prebudenie mnohých ľudí, takže začali upierať zrak k návratu nášho Pána. Avšak tieto snahy pestovať kresťanskú bdelosť sa skončili sklamaním. Prečo? Najmä preto, lebo tieto skupiny sa príliš spoliehali na ľudí, a nie dosť na Písma. Väčšina z nich po niekoľkých desaťročiach zanikla.

V tomto období mal vývoj aj v iných oblastiach vplyv na ľudské nádeje a očakávania.

Doba „osvietenstva“ a industrializácie

V roku 1848 Karol Marx a Fridrich Engels vydali Komunistický manifest. Namiesto náboženstva, ktoré Marx nazval „ópiom ľudstva“, sa zastávali ateizmu. Hoci okázalo vystupovali proti akémukoľvek  náboženstvu, v skutočnosti podporovali náboženstvo čiže uctievanie štátu a jeho vodcov.

Asi o desaťročie neskôr, v roku 1859, bola vydaná kniha Charlesa Darwina O vzniku druhov, ktorá hlboko ovplyvnila vedecké a náboženské myslenie tej doby. Teórie evolúcie viedli k spochybneniu pravdivosti biblickej správy o stvorení a o pôvode hriechu ako následku neposlušnosti prvého ľudského páru. (1. Mojž., kap. 1–3) Následkom toho bola u mnohých podkopaná viera v Bibliu.

Medzitým postupovala priemyselná revolúcia vpred a naberala stále väčšie obrátky. Z poľnohospodárstva sa dôraz presúval na priemysel a strojovú výrobu. Vynález parnej lokomotívy (začiatkom 19. storočia) viedol k rozvoju železníc. Druhá polovica 19. storočia bola svedkom vynájdenia telefónu (1876), fonografu (1877), elektrickej lampy (1878–1879) a používania linotypu — riadkového sádzacieho stroja na tlač (1884).

Ľudstvo vstupovalo do obdobia najväčšieho rozvoja rýchlych dopravných a komunikačných prostriedkov v dejinách. Hoci tieto výdobytky mali slúžiť na podporu obchodných a politických cieľov, dali sa využiť aj v náboženskej oblasti. Tak bola pripravená scéna pre skromnú činnosť malej skupiny bádateľov Biblie, ktorá mala mať celosvetový dosah.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 33]

Kresťanský zbor bol ešte len v začiatkoch, a už ho ohrozovalo odpadnutie

[Zvýraznený text na strane 34]

Vnútorná opozícia mala malé začiatky

[Zvýraznený text na strane 37]

Odpadlíci nielenže preniesli požehnania Milénia zo zeme do neba, ale aj Kráľovstvo presunuli z neba na zem

[Rámček/obrázok na strane 36]

Platón a „kresťanstvo“

Grécky filozof Platón (narodený okolo roku 428 pred n. l.) nemal ani tušenia, že jeho učenie si raz nájde cestu do odpadlíckeho kresťanstva. Platónove základné príspevky do „kresťanstva“ súviseli s náukou o Trojici a nesmrteľnosti duše.

Platónove predstavy o Bohu a prírode ovplyvnili náuku takzvaného kresťanstva o Trojici. „Nouveau Dictionnaire Universel“ vysvetľuje: „Platónska trojica, sama osebe iba prebudovanie starších trojíc pochádzajúcich od ranejších národov, sa javí ako racionálna filozofická trojica atribútov, ktoré dali zrod trom hypostázam alebo božským osobám, o ktorých učia kresťanské cirkvi... Koncepciu božskej trojice tohto gréckeho filozofa... možno nájsť vo všetkých starovekých [pohanských] náboženstvách.“ — Zväzok 2, strana 1467.

O náuke o nesmrteľnosti ľudskej duše „New Catholic Encyclopedia“ hovorí: „Kresťanský pojem duchovnej duše, ktorú stvoril Boh a ktorú pri počatí vdýchol do tela, aby sa človek stal živým celkom, je ovocím dlhého vývoja kresťanskej filozofie. Iba s pomocou Origena [zomrel okolo roku 254 n. l.] na Východe a sv. Augustína [zomrel roku 430 n. l.] na Západe bola duša definovaná ako duchovná substancia a bola sformulovaná filozofická predstava o jej podstate... [Augustínova] náuka... vďačila za mnohé (vrátane niektorých nedostatkov) novoplatonizmu.“ — Zväzok XIII, strany 452, 454.

[Obrázok na strane 35]

Cyprián, „biskup“ z Kartága, sa pozeral na biskupov ako na triedu odlišnú od presbyterov, diakonov a laikov

[Obrázok na strane 38]

„Cirkev je už teraz Kristovým kráľovstvom i nebeským kráľovstvom“ ​(Augustín z Hippa)

[Obrázky na strane 39]

Reformátori, ktorí napádali cirkev pre rôzne sporné otázky

Martin Luther

Ján Kalvín

Ulrich Zwingli

[Obrázky na strane 40]

„Komunistický manifest“ Karola Marxa v skutočnosti podporoval uctievanie štátu. Kniha Charlesa Darwina „O vzniku druhov“ hlboko ovplyvnila vedecké a náboženské myslenie tej doby

[Obrázok na strane 41]

Parná lokomotíva

[Obrázok na strane 41]

Elektrická lampa

[Obrázok na strane 41]

Prvý telefón

[Obrázok na strane 41]

Raný linotyp

[Obrázok na strane 41]

Fonograf