Keď Ježiš odsúdil farizejov za ich tradície, ktorými sledujú svoje vlastné záujmy, vydáva sa s učeníkmi na cestu. Smerujú na severozápad do okolia fenických miest Týru a Sidónu.

Ježiš si nájde ubytovanie, ale nechce, aby sa o ňom ľudia dozvedeli. No ani tu sa mu nepodarí uniknúť pozornosti. Vyhľadá ho jedna žena gréckeho pôvodu, ktorá sa tu narodila, a prosí ho: „Pane, Syn Dávidov, zľutuj sa nado mnou! Moja dcéra je posadnutá démonom a hrozne trpí.“ (Matúš 15:22; Marek 7:26)

Po chvíli učeníci na Ježiša naliehajú: „Pošli ju preč, lebo za nami stále chodí a kričí.“ Ježiš im vysvetľuje, prečo si ju nevšíma: „Nebol som poslaný k nikomu inému, iba k strateným ovciam izraelského národa.“ No žena sa nevzdáva. Pristupuje k Ježišovi a padá mu k nohám s prosbou: „Pane, pomôž mi!“ (Matúš 15:23–25)

Ježiš chce zrejme vyskúšať jej vieru, a tak povie niečo, čo odzrkadľuje negatívny postoj Židov k ľuďom inej národnosti: „Nie je správne vziať chlieb deťom a hodiť ho psíkom.“ (Matúš 15:26) Keď použil výraz „psíky“, odhaľuje tým svoj priateľský vzťah k Nežidom. Určite sa to odráža aj na jeho tvári a v súcitnom tóne jeho hlasu.

Žena sa neuráža a na jeho poznámku reaguje pokorne: „To je pravda, Pane, ale aj psíky jedia omrvinky, ktoré padajú zo stola ich pánov.“ Ježiš vidí jej úprimnosť a pokoru, preto jej hovorí: „Máš veľkú vieru. Nech sa ti splní, o čo žiadaš.“ (Matúš 15:27, 28) A tak sa aj stane, hoci jej dcéra tam nie je! Keď sa žena vráti domov, nájde ju ležať na posteli úplne zdravú – „démon bol preč“. (Marek 7:30)

Potom sa Ježiš s učeníkmi vydáva naprieč Feníciou smerom k hornému toku rieky Jordán. Prekračujú ho zrejme severne od Galilejského mora a smerujú do Dekapolisu. Tam vystúpia na nejaký vrch, no zástupy ich nájdu aj tam. Privádzajú k nim chromých, zmrzačených, slepých a nemých. Kladú ich k Ježišovým nohám a on ich uzdravuje. Ľudia, ktorí to vidia, žasnú a oslavujú Boha Izraela.

Teraz Ježiš obracia svoju pozornosť na muža, ktorý nepočuje a zle rozpráva. Tento muž sa vo veľkom dave ľudí určite cíti nesvoj. Ježiš si zrejme uvedomuje, že je nervózny, a preto ho berie bokom od zástupu. Keď sú sami, naznačuje mu, čo chce urobiť. Vkladá mu prsty do uší, napľuje a dotkne sa jeho jazyka. Potom vzhliadne k nebu a vysloví semitský výraz, ktorý znamená „otvor sa“. Vtom sa mužovi vráti sluch a začne normálne rozprávať. Ježiš nechce, aby sa správa o jeho uzdravení rozniesla medzi ľudí. Chcel by, aby v neho ľudia uverili na základe toho, čo sami uvidia a počujú. (Marek 7:32–36)

Prítomní ľudia nad Ježišovou schopnosťou zázračne uzdravovať „nesmierne žasnú“. Hovoria: „Všetko, čo robí, je dobré. Dokonca aj hluchým vracia sluch a nemým reč.“ (Marek 7:37)