Čo tvrdia mnohí vedci? Všetky živé bunky možno rozdeliť do dvoch hlavných kategórií podľa toho, či majú, alebo nemajú jadro s membránou. Bunky človeka, zvierat a rastlín takéto jadro majú. Označujú sa ako eukaryotické. Bakteriálne bunky ho nemajú a nazývajú sa prokaryotické. Keďže prokaryotické bunky sú relatívne menej zložité než eukaryotické, mnohí zastávajú názor, že bunky živočíchov a rastlín sa museli vyvinúť z bakteriálnych buniek.

Mnohí učia, že v priebehu miliónov rokov sa stalo, že niektoré „jednoduché“ prokaryotické bunky pohltili iné bunky,  ale nestrávili ich. Tvrdia, že „príroda“, ktorá nedokáže premýšľať, nejako prišla nielen na to, ako dosiahnuť zásadné zmeny vo funkcii pohltených buniek, ale aj ako uchovať tieto adaptované bunky vnútri „hostiteľskej“ bunky pri jej delení.⁹ a

Čo hovorí Biblia? Podľa Biblie za vznikom života stojí inteligentná myseľ. Všimnite si jasnú logiku biblického výroku: „Každý dom postavil niekto, ale ten, kto postavil všetko, je Boh.“ (Hebrejom 3:4) Na inom mieste Biblia uvádza: „Aké mnohé sú tvoje diela, ó, Jehova! Všetky si ich urobil v múdrosti. Zem je plná tvojich výtvorov... živých tvorov, malých i veľkých.“ (Žalm 104:24, 25)

O čom svedčia dôkazy? Pokroky v mikrobiológii umožnili nahliadnuť do fascinujúceho vnútra najjednoduchšej živej prokaryotickej bunky, akú dnes poznáme. Podľa evolučných vedcov museli prvé živé bunky vyzerať nejako podobne.¹⁰

Ak je evolučná teória pravdivá, mala by poskytnúť vierohodné vysvetlenie toho, ako sa mohla prvá „jednoduchá“ bunka sformovať náhodou. Naproti tomu ak bol život stvorený, dôkazy by mali svedčiť o premyslenej stavbe a fungovaní aj toho najmenšieho organizmu. Pozývame vás na výlet dovnútra prokaryotickej bunky. Zamýšľajte sa pritom nad otázkou, či mohla takáto bunka vzniknúť čírou náhodou.

Ak by ste chceli doslova vstúpiť dovnútra prokaryotickej bunky, museli by ste sa zmenšiť tak, aby ste boli niekoľkostonásobne menší než bodka za touto vetou. A aby ste mohli vojsť dnu, museli by ste sa dostať cez pevnú, a pritom pružnú membránu, ktorá má podobnú úlohu ako murovaný plot okolo továrne. Táto membrána je taká tenká, že by sme ich museli naukladať na seba asi 10 000, aby dosiahli hrúbku listu papiera. No je oveľa zložitejšia než murovaný plot. V čom?

Podobne ako murovaný plot chráni továreň, aj bunková membrána chráni vnútro bunky pred potenciálnymi nebezpečenstvami z okolia. No nie je nepriepustná. Umožňuje bunke „dýchať“ — dovoľuje malým molekulám, ako sú molekuly kyslíka, prenikať do bunky i z nej. Ale zložitejším, potenciálne škodlivým molekulám vo všeobecnosti bráni dostať sa bez povolenia dnu a užitočným molekulám zabraňuje uniknúť zvnútra bunky von. Ako to všetko dokáže?

Zamyslime sa nad tým, ako to funguje v továrni. Zrejme v nej pracuje nejaká strážna služba, ktorá kontroluje, čo sa priváža a vyváža cez brány továrne. Podobne aj v bunkovej membráne nájdeme vnorené špeciálne bielkovinové molekuly, ktoré fungujú ako brány so strážnou službou.

 Niektoré z týchto bielkovín majú v strede otvor (1), cez ktorý môžu prejsť do bunky alebo z bunky len špecifické typy molekúl. Iné bielkoviny sú na jednej strane membrány otvorené a na druhej uzavreté (2). Majú väzbové miesto (3), ktorého tvar zodpovedá tvaru špecifickej látky. Keď sa naň takáto látka naviaže, druhý koniec bielkoviny sa otvorí a umožní látke prejsť cez membránu (4). To všetko sa deje na povrchu aj tých najjednoduchších buniek.

Predstavte si, že vám „strážna služba“ dovolila vstúpiť a teraz ste vnútri bunky. Vnútro prokaryotickej bunky tvorí vodný roztok bohatý na živiny, soli a iné látky. Bunka používa tieto suroviny na výrobu produktov, ktoré potrebuje. Pri tomto procese však nič nie je ponechané na náhodu — vo všetkom je systém. Bunka podobne ako efektívne fungujúca továreň riadi tisícky chemických reakcií tak, aby prebiehali v konkrétnom poradí a podľa stanoveného harmonogramu.

Množstvo času venuje bunka tvorbe bielkovín. Ako ich vyrába? Najprv môžete vidieť, ako vytvára asi 20 rôznych aminokyselín, ktoré sú základnými stavebnými kameňmi bielkovín. Tieto stavebné kamene sú potom dopravené k ribozómom (5). Ribozómy by sme mohli prirovnať k automatizovaným strojom, ktoré spájajú aminokyseliny v presnom poradí, čím vytvárajú špecifické bielkoviny. Tak ako chod továrne môže byť riadený centrálnym počítačovým programom, mnohé procesy v bunke sú riadené „počítačovým programom“, čiže kódom, ktorý je v DNA (6). Z DNA dostáva ribozóm kópiu podrobných inštrukcií, ktoré určujú, ktorú bielkovinu má vyrobiť a ako (7).

To, čo sa deje po tom, ako je bielkovina vyrobená, je skutočne úžasné! Každá jedna bielkovina sa zvinie do charakteristickej trojrozmernej štruktúry (8). Práve táto štruktúra určuje, akú špecifickú funkciu bude bielkovina plniť. b Predstavte si výrobnú linku, na ktorej sa časti stroja skladajú do finálneho produktu. Každá časť musí byť vyrobená presne, aby stroj  po zložení fungoval. Podobne ak bielkovina nie je vyrobená presne a nie je zvinutá do správneho tvaru, nebude schopná správne plniť svoju funkciu a dokonca môže bunku poškodiť.

Ako bielkovina nájde cestu z miesta, kde bola vyrobená, na miesto, kde je potrebná? Každá bielkovina, ktorú bunka vyrobí, má akýsi „štítok s adresou“, ktorý zaisťuje, že bude dopravená presne tam, kam treba. Hoci sú každú minútu vyrobené a transportované tisícky bielkovín, každá sa dostane na to správne miesto.

Prečo na tom záleží? Zložité molekuly, ktoré sa nachádzajú aj v tom najjednoduchšom živom organizme, sa nedokážu tvoriť či replikovať samy. Mimo bunky sa rozpadajú. A aj v bunke sa môžu tvoriť či replikovať len za pomoci iných zložitých molekúl. Napríklad enzýmy sú potrebné pri tvorbe špeciálnej molekuly nazývanej adenozíntrifosfát (ATP), ktorá slúži ako zdroj energie. No energia z ATP je zas potrebná pri tvorbe enzýmov. Podobne DNA (touto molekulou sa podrobnejšie zaoberá 3. časť) je potrebná na tvorbu enzýmov, ale enzýmy sú zas potrebné pri  replikácii DNA. To isté platí aj o ďalších bielkovinách — môžu sa tvoriť len v bunke, ale zároveň bunka ich potrebuje pri svojom delení. c

Mikrobiológ Radu Popa neverí biblickej správe o stvorení. No v roku 2004 napísal: „Ako môže príroda vytvoriť život, keď nám sa to nepodarilo ani pri všetkých tých riadených pokusoch s presne nastavenými podmienkami?“¹³ Uviedol tiež: „Zložitosť mechanizmov potrebných na fungovanie živej bunky je taká obrovská, že to, aby sa náhodou objavili všetky naraz, sa zdá nemožné.“¹⁴

Čo si o tom myslíte? Evolučná teória sa snaží vysvetliť vznik života na zemi bez nutnosti božského zásahu. No čím viac toho vedci o živote odhaľujú, tým menej pravdepodobné sa zdá, že mohol vzniknúť náhodou. Niektorí evoluční vedci, aby nemuseli riešiť tento problém, by radi oddelili evolučnú teóriu od otázky vzniku života. Ale zdá sa vám to rozumné?

Evolučná teória je založená na predpoklade, že na samom začiatku dlhý sled šťastných náhod viedol k vzniku života. Na to nadväzuje predpoklad, že ďalší sled neriadených udalostí viedol k vzniku ohromujúcej rozmanitosti zložitých živých organizmov. Ale čo keď nie je možné dokázať prvotný predpoklad tejto teórie? Čo sa potom stane s ďalšími teóriami, ktoré sú na ňom založené? Tak ako mrakodrap postavený bez základov sa zrúti, aj evolučná teória, ktorá nemôže vysvetliť vznik života, sa zákonite zrúti.

Čo si po tejto krátkej úvahe o stavbe a fungovaní „jednoduchej“ bunky myslíte? Javí sa vám to ako výsledok dlhého radu náhod alebo v tom skôr vidíte dôkaz premysleného plánu? Ak si stále nie ste istí, poďte sa bližšie pozrieť na „program“, ktorý riadi fungovanie všetkých buniek.