Alexander MacGillivray, služobník austrálskej pobočky, chodí hore-dolu po kancelárii a tuho rozmýšľa. Už niekoľko dní ho zamestnáva jeden problém a konečne našiel riešenie. Potrebuje už len hovoriť s Frankom Riceom.

Frank, neúnavný 28-ročný kolportér (priekopník), pricestoval do pobočky pred niekoľkými týždňami. Spoznal pravdu ešte ako tínedžer a krátko nato začal slúžiť ako kolportér. Viac ako desať rokov zvestoval na mnohých miestach v Austrálii, pričom cestoval na koni, bicykli, motorke alebo autokaravanom. Nakrátko sa zastavil v Bételi a teraz bol pripravený pustiť sa do práce na novom území.

Brat MacGillivray zavolal Franka do svojej kancelárie, ukázal mu na mape ostrovy na sever od Austrálie a spýtal sa ho: „Frank, čo keby si rozbehol zvestovateľské dielo tu? Na týchto ostrovoch nie je ani jeden brat!“

Frank sa zahľadel na reťaz ostrovov, ktoré ako perly svietili v Indickom oceáne — bola to Holandská východná India (dnešná Indonézia). * Milióny ľudí na týchto ostrovoch ešte nikdy nepočuli dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Frank ukázal na hlavné mesto Bataviu (dnešná Jakarta) a povedal: „Presne tu chcem začať!“

Frank Rice pricestoval do Jakarty, rušného mesta na ostrove Jáva, v roku 1931. Prenajal si izbu neďaleko centra a na veľké prekvapenie domácej ju naplnil kartónmi biblickej literatúry.

„Spočiatku som sa cítil stratený a chýbal mi domov,“ spomína Frank. „Všade chodili ľudia v bielych bavlnených oblekoch a na hlavách mali tropické helmy, len ja som sa potil v hrubom austrálskom odeve. Nevedel som ani slovo po holandsky alebo indonézsky. Prosil som preto Jehovu o vedenie a napadlo mi, že v obchodnej  štvrti určite budú ľudia, ktorí hovoria po anglicky. Práve tam som začal zvestovať a ukázalo sa, že to bolo veľmi úrodné pole!“

Keďže väčšina obyvateľov Jakarty hovorila po holandsky, Frank sa usilovne učil tento jazyk, aby sa vedel dohovoriť, a už čoskoro začal zvestovať z domu do domu. Pustil sa tiež do indonézštiny a postupne sa ju naučil. „Problém bol v tom, že som v nej nemal žiadnu literatúru,“ spomína. „Jehova ma však priviedol k jednému indonézskemu učiteľovi, ktorý prejavil záujem o pravdu a súhlasil, že preloží brožúrku Kde sú mŕtvi? Zakrátko boli preložené aj ďalšie brožúrky a vďaka tomu mnohí ľudia prejavili záujem o pravdu.“

V novembri 1931 prišli do Jakarty ďalší dvaja priekopníci z Austrálie — 25-ročný Clem Deschamp a 19-ročný Bill Hunter. Clem a Bill si so sebou priviezli aj priekopnícky dom na kolesách — autokaravan, jeden z prvých v Indonézii. Naučili sa niekoľko fráz po holandsky a vybrali sa na zvestovateľskú cestu po najväčších mestách Jávy.

Po ich stopách sa vydal aj Charles Harris, ďalší neúnavný priekopník z Austrálie. Charles tu začal zvestovať v roku 1935 a prepracoval väčšinu Jávy. Cestoval autokaravanom alebo bicyklom a ponúkal literatúru v piatich jazykoch: v angličtine, arabčine, čínštine, holandčine a indonézštine. V niektorých rokoch rozšíril až 17 000 publikácií.

Také množstvo biblickej literatúry neuniklo pozornosti mnohých ľudí. Jeden úradník v Jakarte sa Clema Deschampa opýtal: „Koľko vašich ľudí pracuje dolu na Východnej Jáve?“

„Iba jeden,“ odvetil brat Deschamp.

 „Myslíte si, že tomu uverím?“ povedal úradník ostro. „Súdiac podľa toho, aké množstvo vašej literatúry je všade rozšírené, musíte tam dolu mať poriadnu armádu pracovníkov!“

Prví priekopníci sa často presúvali z miesta na miesto, aby oslovili čo najviac ľudí. „Prepracovali sme celý ostrov z jedného konca na druhý a len málokedy sme s niekým rozprávali dvakrát,“ hovorí Bill Hunter. Cestou zasiali obrovské množstvo semienok pravdy, ktoré neskôr priniesli bohatú duchovnú úrodu. (Kaz. 11:6; 1. Kor. 3:6)

Niekedy v roku 1936 sa priekopníci na Jáve rozprávali o tom, ako rozbehnúť a zorganizovať zvestovateľské dielo na Sumatre, šiestom najväčšom ostrove sveta. Na tomto divokom ostrove na rovníku sú veľké mestá, ale aj plantáže, rozsiahle močiare a dažďové pralesy.

Priekopníci sa dohodli, že tam pôjde Frank Rice. Poskladali sa z toho mála, čo mali, a zaplatili mu cestu. Krátko nato Frank s dvomi taškami do služby, 40 kartónmi literatúry a len trochou peňazí vo vrecku odcestoval do Medanu na Severnú Sumatru. Mal silnú vieru. Hneď sa pustil do práce s dôverou, že Jehova sa postará o všetko, čo bude potrebovať. (Mat. 6:33)

Počas posledného týždňa v Medane stretol priateľského Holanďana, ktorý ho pozval na kávu. Frank sa zmienil, že potrebuje auto, aby mohol zvestovať dobré posolstvo po celom ostrove. Nato muž ukázal na svoje pokazené auto v záhrade a povedal: „Keď si ho opravíš, dám ti ho za 100 guldenov.“ *

„Ale ja 100 guldenov nemám,“ odvetil Frank.

Muž sa naňho uprene pozrel a spýtal sa: „To chceš naozaj zvestovať po celej Sumatre?“

„Áno,“ povedal Frank.

„Ak ho teda vieš opraviť, vezmi si ho,“ povedal Holanďan. „A zaplatíš mi potom, keď budeš mať peniaze.“

Frank sa pustil do opravy a zakrátko už auto opäť fungovalo. Neskôr napísal: „S autom plným literatúry, s nádržou plnou benzínu a so srdcom plným viery som sa vydal zvestovať obyvateľom Sumatry.“

 O rok neskôr, keď prepracoval celý ostrov, vrátil sa do Jakarty. Tam predal auto za 100 guldenov a peniaze poslal Holanďanovi do Medanu.

O niekoľko týždňov dostal Frank list z Austrálie s novým poverením — rozbehnúť dielo v Indočíne (dnešná Kambodža, Laos a Vietnam). Okamžite si teda pobalil kufre a vyrazil na cestu.