Predstav si ho, ako tam sedí na zemi so sklonenou hlavou a spustenými plecami. Osamotený a vyčerpaný. Len s vypätím všetkých síl dokáže odohnať neodbytné muchy, ktoré mu bzučia okolo hlavy. Bolí ho celé telo, od hlavy po päty pokryté zapálenými vredmi. Sedí uprostred popola, čo je znak, že prežíva veľký smútok. Chvíľkovú úľavu od utrpenia mu prináša len to, že sa z času na čas poškriabe hlineným črepom. Stratil tak veľa! Už si ho nikto neváži. Opustili ho známi, priatelia aj príbuzní. Každý si z neho robí len posmech – ešte aj deti z okolia. Je presvedčený, že sa proti nemu obrátil samotný Boh Jehova, ktorého uctieva. No našťastie sa v tejto veci mýli. (Jób 2:8; 19:18, 22)

 O tomto mužovi, Jóbovi, Boh totiž povedal, že nad ostatnými vysoko vyniká. „Na zemi niet nikoho ako on,“ píše sa v Jóbovi 1:8 (Slovenský ekumenický preklad). Dokonca ešte aj po mnohých stáročiach Jehova spomínal na Jóba ako na jedného z najspravodlivejších ľudí, akí kedy žili. (Ezechiel 14:14, 20)

 Postihlo aj teba nejaké nešťastie alebo vážny problém? Jóbov príbeh ťa môže veľmi utešiť. Si Boží služobník a zaujíma ťa, čo znamená byť oddaný Bohu? Jóbov príbeh ti dá jasnú odpoveď: Ľudia dokazujú, že sú Bohu oddaní, keď robia to, čo sa mu páči, aj keď ich postihnú veľké ťažkosti. Pozrime sa, čo všetko sa od Jóba môžeme naučiť.

 Nejaký čas po Jóbovej smrti bol jeho príbeh zapísaný. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol Mojžiš, komu Boh zveril túto úlohu. Boh svojmu vernému služobníkovi Mojžišovi odhalil nielen to, čo všetko Jób zažil, ale aj niektoré udalosti, ktoré sa v tom čase odohrali v nebi.

 Na začiatku knihy spoznávame Jóba ako šťastného človeka, ktorý žije plnohodnotným životom. Jeho majetok sa zväčšuje a v krajine Úc – zrejme na severe Arábie – je všeobecne známy a uznávaný. Štedro pomáha tým, ktorí sú v núdzi, a je ochrancom utláčaných. Spolu s manželkou sa teší zo svojich desiatich detí. No čo je najdôležitejšie, Jób má dobrý vzťah k Bohu. Tak ako jeho vzdialení príbuzní Abrahám, Izák, Jakob a Jozef, aj on sa veľmi usiluje robiť to, čo sa Bohu páči. Podobne ako oni, aj Jób slúži vo svojej rodine ako kňaz a pravidelne prináša Bohu obete za svoje deti. (Jób 1:1–5; 31:16–22)

 Na tomto mieste biblický pisateľ prerušuje svoje rozprávanie o udalostiach na zemi a umožňuje nám nahliadnuť do toho, čo sa dialo v nebi. Odhaľuje nám niečo, čo Jób nemohol vedieť: Pred Bohom sa zhromaždili jeho verní anjeli a na toto zhromaždenie prišiel aj buričský anjel Satan. Jehova vedel, že Satan opovrhuje spravodlivým Jóbom. Preto Satana oslovil a vyzdvihol Jóba ako mimoriadne zásadového a čestného človeka, ktorý je oddaný Bohu. Satan Jehovovi drzo povedal: „Je to azda zadarmo, že sa Jób bojí Boha? Či si ty sám okolo neho a okolo jeho domu a okolo všetkého, čo navôkol má, nepostavil plot?“ Satan nenávidí ľudí, ktorí sú oddaní Bohu Jehovovi. A niet sa čomu čudovať, lebo takíto ľudia svojím správaním dokazujú, že je obyčajný klamár, ktorý stratil lásku k Bohu a stal sa zradcom. Satan teda začal o Jóbovi zlomyseľne tvrdiť, že slúži Bohu len zo sebeckých dôvodov. Vyhlásil, že ak by Jób o všetko prišiel, preklínal by Boha priamo do tváre. (Jób 1:6–11)

 No Jehova Jóbovi dôveroval a bol si istý, že aj keď Jób nevie o tom, čo sa odohralo v nebi, zostane mu verný a dokáže, že Satan nemá pravdu. Boh Satanovi dovolil, aby Jóba obral o všetko s výnimkou jeho života. Tento Boží nepriateľ so sadistickým potešením ihneď zasadil Jóbovi niekoľko krutých úderov. V jediný deň sa naňho zosypalo množstvo nešťastí. Valili sa jedno za druhým. Najprv sa dozvedel, že náhle prišiel o všetok dobytok, osly, ovce a ťavy. A čo bolo ešte horšie, aj jeho sluhovia, ktorí sa o tieto zvieratá starali, boli mŕtvi. O jednej skupine sluhov mu bolo povedané, že ich zabil „oheň od Boha“, teda zjavne blesk. Jób si ešte ani nestihol dostatočne uvedomiť, aká strata ľudských životov a majetku ho postihla, keď dostal tú najhroznejšiu správu: Jeho deti boli na návšteve u svojho najstaršieho brata, keď sa zrazu prihnala silná víchrica a zničila dom, v ktorom boli. V troskách domu zahynuli všetky Jóbove dcéry a synovia. (Jób 1:12–19)

 Je takmer nemožné predstaviť si, ako sa Jób v tej chvíli cítil. Vieme len, že si roztrhol odev, ostrihal si vlasy a zrútil sa na zem. Pochopil to tak, že Boh mu najprv všetko dal a teraz mu to zasa vzal. A treba uznať, že Satan naozaj všetko zariadil tak, aby to vyzeralo, akoby Jóbovi všetko nešťastie spôsobil Boh. No Satan sa mýlil, ak si myslel, že Jób bude teraz Boha preklínať. Jób zostal Bohu verný a povedal: „Nech je ďalej chválené Jehovovo meno.“ ​(Jób 1:20–22)

 Satan zúril, no nemienil sa vzdať. Znova sa objavil pred Jehovom na zhromaždení anjelov. Jehova tu opäť pochválil Jóbovu oddanosť, ktorú nezlomil ani jeden zo Satanových útokov. Satan na to zareagoval cynickou výzvou: „Kožu za kožu, a všetko, čo človek má, dá za svoju dušu. Vystri, prosím, pre zmenu svoju ruku a dotkni sa až jeho kosti a jeho tela [a viď], či ťa nebude preklínať priamo do tváre.“ Satan bol presvedčený, že keď Jóba postihne ťažká choroba, bude na Boha zlostne nadávať. No Jehova si bol istý, že Jób mu zostane verný. Preto dovolil Satanovi, aby zaútočil na Jóbovo zdravie. Nedovolil mu len siahnuť na jeho život. (Jób 2:1–6)

 Zakrátko sa Jób ocitol v stave, ktorý bol opísaný v úvode. Po Satanových útokoch však netrpel len on. Žiaľ zo straty detí nepochybne zdrvil aj jeho úbohú ženu. A teraz sa musela pozerať aj na hrozné utrpenie svojho manžela. Doháňalo ju to do zúfalstva, ktoré nedokázala ovládnuť. „Ešte sa držíš pevne svojej rýdzosti? Prekľaj Boha, a zomri!“ zvolala raz na Jóba. Jób svoju milovanú manželku nespoznával. Nedokázal uveriť, že tieto slová povedala jeho žena. Mohol si to vysvetliť iba tak, že od nešťastia stratila zdravý rozum. No ani teraz nepovedal nič, čím by Boha urazil. Ani jediným slovom nezhrešil. (Jób 2:7–10)

 Vedel si, že táto pravdivá dráma sa týka aj teba? Všimni si, že Satan svoje jedovaté obvinenie nenamieril len proti Jóbovi, ale proti ľuďom všeobecne. Povedal, že „všetko, čo človek má, dá za svoju dušu“, čiže za svoj život. Inými slovami, Satan tvrdil, že žiaden človek nebude Bohu skutočne oddaný. Dodnes trvá na tom, že nikto, ani ty, nezostane Bohu verný, ak mu pôjde o život, pretože nikto, ani ty, neslúži Bohu z lásky. Satan vlastne tvrdí, že všetci sú rovnako sebeckí ako on. Chcel by si dokázať, že sa Satan mýli? Boh ti túto možnosť dáva. (Príslovia 27:11) Ale teraz sa vráťme k Jóbovi, lebo jeho utrpenie sa ešte neskončilo.

 O Jóbovom nešťastí sa dopočuli traja muži, ktorých Biblia opisuje ako jeho druhov alebo priateľov. Všetci traja sa ho vybrali navštíviť, aby ho utešili. Už z diaľky videli, ako veľmi sa zmenil. Krutá choroba spôsobila, že jeho pokožka sčernela, a tvár mal poznačenú utrpením. Tento chorý muž už len vzdialene pripomínal Jóba, ako ho poznali z minulosti. Traja návštevníci – Elifaz, Bildad a Cófar – teraz začali okázalo dávať najavo svoj žiaľ nad Jóbom. Hlasno nariekali a sypali si prach na hlavu. Potom sa posadili na zem k Jóbovi a mlčali. Sedeli pri ňom deň a noc celý týždeň bez jediného slova. Nemysli si, že ich mlčanie znamenalo, že s Jóbom súcitia. Veď sa ho ani nespýtali, ako sa cíti! Za celý týždeň sa dozvedeli len jedinú vec – a aj tá bola zrejmá na prvý pohľad –, že Jób veľmi trpí. (Jób 2:11–13; 30:30)

 Nakoniec to bol Jób, kto prerušil dlhé mlčanie. Slovami plnými smútku a bolesti preklínal deň, keď sa narodil. Zveril sa im, že hlboko vnútri trpí hlavne preto, lebo si myslí, že všetko nešťastie mu spôsobil Boh. (Jób 3:1, 2, 23) Napriek tomu Jób nezanevrel na Boha. No veľmi potreboval počuť niečo, čo by ho povzbudilo. Jeho priatelia, či skôr známi, sa teraz rozhovorili. Lenže Jób zakrátko pochopil, že by preňho bolo lepšie, keby radšej zostali ticho. (Jób 13:5)

 Ako prvý prehovoril Elifaz. Bol zo všetkých najstarší a zrejme omnoho starší ako Jób. Postupne sa vyjadrili aj jeho dvaja spoločníci. Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že tí dvaja sa slepo nechali viesť Elifazom a boli k Jóbovi podobne bezohľadní. To, čo povedali, boli všeobecné frázy o tom, že Boh je vznešený a že trestá zlých a odmeňuje dobrých. Tieto myšlienky samy osebe neboli nesprávne, ale tým, ako ich použili, Jóbovi ubližovali. Elifaz sa držal takejto zjednodušenej logiky: Boh je dobrý a trestá len zlých. Jób je zjavne trestaný. Tak prečo asi? Nie je nad slnko jasnejšie, že Jób musel urobiť niečo zlé? (Jób 4:1, 7, 8; 5:3–6)

 Neprekvapuje nás, že Jóbovi sa takáto logika nepáčila a rozhodne ju odmietol. (Jób 6:25) To troch Jóbových radcov ešte viac utvrdilo v presvedčení, že Jób sa dopustil nejakého tajného hriechu a nechce sa priznať. Postihli ho také hrozné veci – musel si to predsa niečím zaslúžiť! Elifaz Jóba obvinil, že je arogantný, zlý a chýba mu úcta k Bohu. (Jób 15:4, 7–9, 20–24; 22:6–11) Cófar Jóbovi radil, aby prestal robiť zlo a prestal sa vyžívať v hriechu. (Jób 11:2, 3, 14; 20:5, 12, 13) A Bildad povedal Jóbovi niečo obzvlášť kruté. Tvrdil, že jeho synovia museli nejako zhrešiť, a preto si smrť zaslúžili. (Jób 8:4, 13)

 Traja Jóbovi tešitelia zašli vo svojom scestnom uvažovaní ešte ďalej. Spochybnili nielen Jóbovu oddanosť Bohu, ale naznačili, že vernosť Bohu vlastne vôbec nemá zmysel. Vo svojej úvodnej reči Elifaz opísal desivé stretnutie s neviditeľným duchom. Z tohto démonického zážitku si odniesol myšlienku, ktorá môže mať na oddanosť Bohu zničujúci účinok – duch mu povedal, že Boh svojim služobníkom neverí a že dokonca aj na svojich anjeloch nachádza chyby. Ak by to bola pravda, znamenalo by to, že Bohu nie je možné sa zapáčiť! Bildad zasa tvrdil, že Bohu nezáleží na tom, či mu je Jób verný alebo nie, rovnako ako mu nezáleží na tom, či mu je verný nejaký červík. (Jób 4:12–18; 15:15; 22:2, 3; 25:4–6)

 Už si sa niekedy pokúšal utešiť niekoho, kto prežíva mučivú bolesť? Potom vieš, že to vôbec nie je ľahké. No od Jóbových podarených známych sa môžeš veľa naučiť aspoň o tom, ako to nerobiť. Vychrlili na Jóba nekonečný prúd vzletných fráz a snažili sa ho usvedčiť pomýlenou logikou. No ani raz ho neoslovili jeho menom. Nevšímali si, že Jób je zdrvený smútkom, a nedošlo im, že v takej chvíli človek potrebuje láskavý a jemný prístup. a Preto ak bude niekto z tvojich blízkych veľmi smutný, ukáž mu, že ti na ňom záleží, a buď k nemu súcitný a láskavý. Snaž sa posilniť jeho vieru a dodať mu odvahu a silu. Uisti ho, že sa môže spoľahnúť na Boha a na jeho veľkú láskavosť, súcit a spravodlivosť. Práve to by urobil Jób pre svojich priateľov, keby boli v takej situácii ako on. (Jób 16:4, 5) Ale ako si poradí s neprestajnými útokmi na svoju oddanosť Bohu?

 Nešťastný Jób bol hlboko deprimovaný, už keď sa táto dlhá debata začala. Na jej začiatku uznal, že niečo z toho, čo hovoril, boli len „výroky zúfalého“. (Jób 6:3, 26) A nemôžeme sa čudovať, že niekedy povedal niečo nepremyslené. Veď prežíval obrovskú citovú bolesť a nerozumel, prečo sa to všetko stalo. Všetky tragické udalosti sa odohrali tak náhle a navyše sa zdalo, že sú spôsobené nadprirodzenými silami, a tak Jób usúdil, že ich spôsobil Jehova. Okrem toho Jób nevedel o tom, čo sa odohralo v nebi, a preto niektoré jeho úvahy vychádzali z nesprávnych predpokladov.

 No Jób mal hlbokú a silnú vieru, ktorú cítime z toho, čo povedal v tejto dlhej diskusii. Jeho slová sú pravdivé, krásne a dodnes si uchovali silu povzbudiť. Chcel vyvýšiť Boha, a tak rozprával o zázrakoch stvorenia. Povedal pritom veci, ktoré by žiaden človek v jeho dobe nemohol vedieť, keby mu ich nezjavil Boh. Povedal napríklad, že Boh „vešia zem na ničom“, čo je pravda, ktorú vedci pochopili až o stáročia neskôr. b (Jób 26:7) A keď hovoril o svojej nádeji do budúcnosti, vyjadril presvedčenie, ktoré je úplne totožné s tým, čomu verili aj iní ľudia s výnimočnou vierou. Jób veril, že aj keby zomrel, Boh naňho bude pamätať, bude túžiť znova ho priviesť k životu a nakoniec ho vzkriesi. (Jób 14:13–15; Hebrejom 11:17–19, 35)

 A ako je to s otázkou oddanosti Bohu? Elifaz a jeho dvaja priatelia tvrdili, že Bohu je úplne jedno, či sú mu ľudia verní alebo nie. Prijal Jób túto myšlienku? Rozhodne nie. Jób trval na tom, že Bohu Jehovovi na našej oddanosti záleží, a bol presvedčený, že Boh nakoniec uzná, že mu bol verný. (Jób 31:6) Jób pochopil, že to, ako sa ho jeho takzvaní priatelia snažili „utešiť“, bol v skutočnosti útok na jeho oddanosť Bohu. Preto predniesol svoju najdlhšiu reč, v ktorej definitívne umlčal svojich troch oponentov.

 Jób chápal, že oddanosť Bohu sa týka každej stránky života. Preto obhajoval to, ako žil. Uviedol, že sa vyhýbal všetkým formám modlárstva, s inými zaobchádzal láskavo a s úctou, bol morálne čistý a chránil svoje manželstvo. No nadovšetko vyzdvihol, že bol vždy verný a oddaný jedinému pravému Bohu, Jehovovi. Preto mohol z celého srdca a s najväčšou úprimnosťou vyhlásiť, že kým nezomrie, nevzdá sa svojej oddanosti Bohu. (Jób 27:5; 31:1, 2, 9–11, 16–18, 26–28)

 Je aj pre teba oddanosť Bohu taká dôležitá, ako bola pre Jóba? Je ľahké povedať, že áno. No z Jóbovho príbehu vidno, že oddanosť Bohu sa nedokazuje slovami, ale hlavne činmi. To, že sme úprimne oddaní Bohu, vidno z toho, že v bežnom živote robíme to, čo sa mu páči, a že sa toho držíme, nech sa deje čokoľvek. Tak Jehovovi robíme radosť a maríme plány jeho nepriateľa, Satana. Jób vďaka svojej silnej viere zvládol skúšku oddanosti, a ak ho napodobníme, zvládneme ju aj my.

 No Jóbov príbeh sa na tomto mieste ešte nekončí. Z jeho slov vidno, že bol do značnej miery vyvedený z rovnováhy a viac obhajoval svoju spravodlivosť ako Božie meno. Potreboval usmernenie a pomoc, aby sa na veci dokázal pozerať z Božieho stanoviska a zameral sa na dôležité veci, ktoré mu unikali. Jeho hlboká vnútorná bolesť pretrvávala a stále sa mu nedostalo pravej útechy. Čo urobí Jehova pre tohto muža s veľkou vierou, ktorý je mu celým srdcom oddaný? Odpoveď nájdeš v ďalšom článku tejto rubriky.